16.časť

16.časť

Keď som bola už len meter pred ním zastala som. Ani jeden nevedel ako zareagovať. Nakoniec sa Miro spamätal ako prvý, roztvoril náruč a objal ma. Ale len na okamih. Len tak kamarátsky. „Ahoj,“ povedal jeho anjelským hlasom. „Ahoj“ odzdravila som sa mu a spoločne sme šli k jeho autu. Ako správny gentleman mi otvoril dvere, ja som nastúpila, dvere zatvoril a sadol si na miesto šoféra.  Vyštartovali sme, no netrvalo dlho a už sme zas parkovali pred jednou kaviarňou v meste. „Napadlo mi, že by sme mohli zájsť na kávu, nevadí?“ „Nie, v pohode.“  Vošli sme teda  dnu a sadli si do rohu k stolu pre dvoch. Zanedlho prišla čašníčka a obaja sme si objednali Latté.  A potom Miro začal: „Ali prepáč, prepáč, že som sa ti tak dlho neozval ale mal som toho naozaj dosť veľa. Takmer celý čas som bol v Prahe, nahrávala sa ešte posledná pesnička a všetko sa dolaďovalo, pomedzi to ešte koncerty a mnoho iných povinností. Dúfam, že sa na mňa nehneváš?“ hnevám sa ? za to, že sa mi neozval sa naňho samozrejme nehnevám, to je pochopiteľné, že má veľa povinností keď je spevák. Ale hnevám sa na to čo mi vtedy spravil, ako sa zachoval. „Nie, jasné, že sa nehnevá. Chápem, že máš toho teraz veľa.“ Povedala som a nahodila som falošný úsmev.  „Tak to som rád. Ale neboj nezabudol som na teba a na tvoje narodky. Mám tu aj darček. Zatvor oči.“ No tak to som fakt zvedavá. Snáď to nebude taký darček ako keď som bola uňho. Ten cucflek mi ostal riadne dlho. Ale poslúchla som ho a zatvorila som oči. Zrazu som ucítila ako mi opatrne zdvihol vlasy a potom sa mojej kože jemne dotklo niečo veľmi malé. To musí byť nejaký prívesok. Otvorím oči a naozaj. Miro mi dal krásny prívesok v tvare srdiečka, ktorý bol zavesený na striebornej retiazke. „Jeeej. To je krásne. Miro ale veď to si nemal. Nemusel si mi dávať takýto darček.“ „Ale ja som chcel. Ber to ako ospravedlnenie za všetko čo som spravil.“ „Ďakujem Miro. Ten prívesok je nádherný.“ „Som rád, že sa ti páči.“ V tom nás preruší čašníčka, ktorá nám donesie Latté a potom keď odíde už nepokračujeme v tejto debate, už sa bavíme o bežných veciach. Čo máme nové, čo sa udialo od kedy sme sa nevideli a tak rôzne. Ani si neuvedomujem ako rýchlo čas beží až keď Miro povie, že už by mal ísť, pozriem sa na hodinky a zistím, že už je osem hodín večer. Miro zaplatí za oboch a potom ma odnesie autom až pred dom. Vystúpi aj on z auta a ide ma odprevadiť až pred dvere. Tam zastaneme. „Ďakujem za krásny podvečer a za darček.“ Poviem s teraz už úprimným úsmevom. „Nie,  to ja ďakujem, že sme sa mohli stretnúť, že si sa vôbec chcela stretnúť.“ Potom nastalo také to trápne ticho. Ani jeden z nás nevedel čo má spraviť alebo čo má povedať. Len sme sa n seba dívali a bolo jasne cítiť ako medzi nami lietajú iskry, no v tej chvíli by to ani jeden z nás nepriznal. Nakoniec som sa rozhodla, že už by bolo načase odísť. „Tak .. ahoj.“ Povedala som. „Ahoj, maj sa dobre. Snáď sa čoskoro vidíme.“ Povedal, otočil sa a šiel k svojmu autu. Dívala som sa až kým mi auto nezmizlo z dohľadu. Keď som prišla domov nikto doma nebol. Našla som len lístok od rodičov, že išli na nejakú návštevu a vraj sa vrátia dosť neskoro v noci. To mi však bolo úplne jedno. Cítila som sa mizerne. Vedela som, že sa s ním nemám stretnúť, že ma to bude len trápiť. Vošla som do mojej izby a zapla som si hudbu najhlasnejšie ako sa dalo. No po chvíli už ani ona nepomáhala. Stále som bola viac a viac na dne, nemala som chuť do života. Nevedela som čo robiť. V takejto depresii som ešte nikdy nebola. Sadla som si na ten a blúdila po rôznych stránkach, kde sa ľudia sťažujú aké majú problémy, v akých sú depresiách a ako to riešia. Začítala som sa do mnohých diskusných príspevkov. Veľ ľudí radí dať si cigaretu a všetko bude v pohode. Lenže ja z duše neznášam fajčenie, takže to do úvahy nepripadá. Po čase som však našla jeden nápad, ktorý sa mi ani neviem prečo zapáčil. V živote by mi nezišlo na um, že by som niečo také mohla spraviť ja. Ale teraz viem, že už nemám na výber. Vstala som od počítača a šla do kúpeľne. So skrinky nad umývadlom som vytiahla žiletku. Zadívala som sa na ňu. Mám to urobiť? Bude to bolieť? Čo keď mi to nepomôže. Uvažovala som.  Ale veď skúsiť to môžem. Ak to nepomôže tak ma to predsa nezabije a viac to už nespravím. Radšej sa neporežem príliš silno, keďže som to ešte nikdy predtým neskúšala. A zatiaľ na tom ešte nie som tak zle aby som sa chcela zabiť. Priložím žiletku k môjmu ľavému zápästiu a pomaly ňou potiahnem. Po ruke mi začne stekať tenký prúd krvi. Žiletku odhodím a sledujem ako mi tečie krv. Na moje prekvapenie to vôbec nebolelo. Práveže to bolo príjemné. Akoby s tou krvou zo mňa vychádzala aj všetka bolesť. ....

... Ubiehali dni, týždne, mesiace ... a náš vzťah s Mirom bol veľmi zvláštny. Často sme si písali na facebooku  o všeličom možnom. Mali sme toľko spoločných tém. Párkrát mi aj Miro zavolal a opýtal sa ma ako sa mám a ako sa mi darí. Ale od toho dňa sme sa nestretli. Správali sme sa k sebe ako keby sme boli starí dobrí kamaráti a nikdy sa medzi nami nič nestalo. Neviem ako Miro ale ja som z toho bola úplne na dne. Síce som si dokázala užívať život, bavila som sa s kamarátkami, chodila som na diskotéky, vonku sa zabaviť a podobne ale zakaždým keď som s Mirom telefonovala alebo sme si písali musela som sa porezať. Moje ruky vyzerali hrozne. Hnevala som sa za to na seba no nemohla som inak. Veľmi mi to pomáhalo.  Našťastie  teraz v zime môžem nosiť dlhé rukávy takže zatiaľ nikto na nič neprišiel. A dúfam, že tak to aj ostane.

... Bolo to niekedy začiatkom Marca. Šla som sa prejsť do parku a po ceste som si všimla veľký plagát, ,na ktorom svietilo meno Miroslav Šmajda. Prečítala som si plagát postupne a zistila som, že koncom mesiaca tu bude mať koncert so svojou kapelou. Chcela som tam ísť. Už som ho potrebovala vidieť. No na druhej strane viem, že to bude ešte horšie keď tam pôjdem. Neviem či to prežijem. Večer som nad tým ešte dlho uvažovala. Na druhý deň mi volá Zuzka: „Čauko. Všakže pôjdeš na ten Šmajdov koncert ? Nechceme ísť s Jankou samé.“ „No .. vieš .. ja neviem či je to najlepší nápad ...“ povedala som vyhýbavo. „Ale no taaak. Bude sranda uvidíš. A veď ty si vravela, že teraz spolu vychádzate dobre nie?“ „No áno to máš pravdu, ale ..“ „Žiadne ale! Ide sa!“ So Zuzkou vôbec nemá zmysel hádať sa tak som nakoniec súhlasila. Každý deň sa koncert blížil viac a viac a ja som sa stále väčšmi obávala ako to dopadne. Keď sa Miro dozvedel, že prídem potešil sa. Ja som z toho však nadšená vôbec nebola. ...

... Nastal deň koncertu. Ráno som sa zobudila už o šiestej čo u mňa vôbec nie je vo zvyku a najmä nie v sobotu. ....