3.časť

3. ČASŤ

  „ Ali to nerieš prosím ťa! Ja ťa predsa nenechám túlať sa niekde po hoteloch. A vôbec mi nevadí ň, že sa poznáme len chvíľu. Aj za tú krátku dobu som už stihol zistiť, že si milé dievča. A ešte k tomu máš v sebe aj dosť alkoholu, Košice nepoznáš a v noci to tu zvykne byť v meste nebezpečné.“ Je strašne zlatý ale ja to proste nemôžem prijať. „Miro. Ja si naozaj veľmi cením čo pre mňa chceš urobiť ale to vážne nie je potrebné.“ Skôr než stihol niečo povedať, zozadu ma chytil niekto okolo pása, pritiahol k sebe a otočil ma. Je to Roman. „Veď kľudne môžeš prespať aj u mňa.“ Navrhol mi a skôr ako som stihla niečo spraviť alebo povedať začal ma vášnivo bozkávať. Nevravím, že to nie je príjemné, ale ja ho nechcem. Nemilujem ho, tak prečo by som sa s ním mala bozkávať? A dokonca takto na verejnosti ? „Romi prestaň,“ povedala som prosebne. „Čo sa ti to nepáči?“ odvetil a pokračoval v bozkávaní. Jednou rukou ma pevne držal okolo pásu sa mi nežne hral s mojimi dlhými, hnedými a hustými vlasmi. Vidno, že je opitý. Chcem sa dostať z jeho zovretia, no nedarí sa mi to. Drží ma príliš silno. „Už dosť Roman! Prestaň! Prosím prestaň,“ Zakričím so slzami na krajíčku, keď sa odo mňa na moment odlepí. Roman chcel niečo povedať, no vtedy sa konečne spamätal Miro a odtrhol ho odo mňa. „Ďakujem.“ „ V pohode, aj nabudúce.“ Povedal a lišiacky sa usmial. „ Hej! To čo si spravil? Ty čo sa do nás staráš? Žiadal ťa niekto o niečo? To sa furt musíš hrať na frajera ?“ Ziapal Roman na Mira. Ten ho začal ukľudňovať. „ Roman prosím ťa neblbni! Sadni si a upokoj sa. Si opitý a nevieš čo robíš.“ „ To ty nevieš čo robíš!“ „ Romi kľud! Veď si predsa počul ako ťa žiadala aby si s tým prestal. No ty si ju nepočúval. Tak som musel zasiahnuť. Nedovolím aby niekto ubližoval dievčaťu,“ hovoril Miro stále pokojným hlasom. No Roman sa nahneval ešte viac a zvrieskol naňho: „ Vieš čo? Choď dopiče! A ty ... !“ Otočil sa na mňa, no nedopovedal, zobral si veci a vybehol von. „ Ali prepáč-. On keď je opitý tak nevie čo robí. Je strašne agresívny. Prepáč.“ „Nevadí. V pohode. Veď nič hrozné sa nestalo. A ďakujem ešte raz,“ Som zmätená. Na jednej strane sa mi Miro páči a som na Romana naštvaná, že ako sa správal. No na druhej strane, ten bozk s Romanom nebol zlý. Bol taký vášnivý a úprimný. Nie nadarmo sa vraví, že človek je najúprimnejší keď je opitý. „ Nemáš za čo. Rado sa stalo. Tak ideme, či čo?“ Pri tom zmätku so aj zabudla, že Miro ma pozval k sebe. „ No ... ja ... neviem ... Ale asi nemám moc na výber, čo ?“ „No to veru nemáš,“ povedal Miro už s úsmevom na tvári. Pomaly sme sa rozlúčili s ostatnými, ,vzala som kabelku a vyšli sme von. ´Fíha. Tu je ale zima. Ale ako sa vlastne dostaneme k Mirovi? Býva niekde tu blízko?´ prebehlo mi hlavou. „Miro?“ „No?“ „Ako sa dostaneme k tebe?“ „Zavoláme si predsa taxík,“ odvetil, hneď vytiahol mobil z vrecka a vytáčal nejaké číslo. „Čau Karči. Prosím ť príď po mňa do Madridu. .... Oukej. Čakám ťa,“ a odložil mobil do vrecka. Bude tu o 5 minút. Je ti zima? Celá sa trasieš,“ v skutočnosti mi je strašná zima ale nechcem mu to povedať, lebo sa bojím jeho reakcie. „Ani veľmi nie,“ „ Ale ja to na tebe vidím. Veď sa celá trasieš. No poď ku mne,“ keď videl, že sa nehýbem dodal ešte: „Neboj sa. Nič ti nespravím. Nie som taký opitý ako Roman,“ povedal a milo sa usmial. To som už pochopila, že mi naozaj nič nehrozí. Pristúpila som k nemu a on ma strašne pomaličky, opatrne a nežne objal. O nič viac sa nepokúšal. Som rada, že tu stojí so mnou, už mi ani nie je taká zima. Takto sme tam stáli asi 5 minút, kým neprišiel taxík. Medzitým z Madridu vyšli aj ostatní. Miro mi otvoril zadné dvere, ja som nastúpila, on zabuchol dvere a prisadol si ku mne z druhej strany. Auto hneď vyrazilo. „Fíha Mirec. Máš nový objav? Ale musím ti povedať, že máš dobrý vkus,“ Miro sa zasmial a hneď odvetil: „Diki Karči. Snáď nechceš ísť do trojky?“ Tak som sa zľakla, keď som to začula, že som rozmýšľala či nevyskočiť z auta. Miro si to všimol a s veľkým úsmevom dosal: „ Ale nie. To bol len žart. Neboj sa. A inak toto je Karči. Môj spolužiak zo strednej a najlepší kamarát,“ trochu som sa upokojila, no vydala som zo seba iba: „ Ahoj. Ja som Ali,“ a Miro doplnil: „Moja kamarátka,“ a zdôraznil to slovo kamarátka. Potom som si položila hlavu na Mirovo plece, on ma objal a celú cestu sme boli ticho. Cesta netrvala dlho keďže semafori už nešli a na cestách už neboli takmer žiadne autá.. Veď už je pol jednej. Za 10 minút auto zastalo, my sme poďakovali Karčimu a vystúpili sme. Stáli sme pred vysokým blokom. Pozrela som sa dookola. Je tu pekne. A je odtiaľ nádherný výhľad na mesto. Zrejme sme na nejakom sídlisku. „No poď. Nebudeme tu predsa mrznúť,“ povedal a pohol sa smerom k bráne, vybral z vrecka kľúče, odomkol, vošli sme dnu a vybral sa k výťahu. No ja som sa ani nepohla. Keď nepočul moje kroky, otočil sa. „Čo sa stalo? Veď poď,“ povedal a pritom sa tváril dosť nechápavo.