5.časť

20.03.2011 17:40

5.časť

 Pohla som sa smerom ku dverám, no vzápätí som zastavila. Zabudla som, že som v tomto byte prvýkrát, takže neviem kde je kúpeľňa. „Dvere presne oproti obývačke,“ ozval sa Miro akoby mi čítal myšlienky. „A Miro?“ „No?“ „Ja len, že nemám nič na prezlečenie na noc,“ „Jáj, jasné. Skoro som zabudol. Pohľadám nejakú maminu starú nočnú košeľu, ktorá by ti mohla byť dobrá,“ „ A nebude to tvojej mamke vadiť?“ „Určite nie. Zoberiem nejakú, ktorú už nenosí,“ „Jéj ďakujem. Si zlatý,“ usmiala som sa naňho aj on na mňa a šiel do vedľajšej izby. Išla som za ním a sledovala som ako sa prehrabuje v skrini. Nakoniec z úplného spodku vytiahol ružovú hodvábnu nočnú košieľku. „Nech sa páči. Myslím, že by ti mohla byť celkom dobrá,“ povedal a podal mi ju. Vzala som ju do ruky a odcupitala som do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere a pre istotu som zamkla na kľúč. Pri Mirovi sa treba mať vždy na pozore. Najprv som sa odlíčila nejakým odličovacím mliekom, ktoré som našla na poličke. Potom som sa vyzliekla a chcela som vstúpiť do vane. Našťastie som na poličke našla štipec do vlasov, takže sa mi vlasy nenamočili. Nechcela som si ich umývať, lebo kým by som si ich vyfénovala bolo by ráno. Moje dlhé a husté vlasy schnú totiž strašne dlho. Vliezla som do vane a pustila som na seba horúce prúdy vody. O chvíľu niekto zaklope. Samozrejme, že je to Miro, veď kto iný by to bol. Keď som vypla vodu, ozval sa: „Prepáč, že ruším. Chcel som sa len spýtať, či nie si hladná,“ Pravdupovediac v bruchu mi už poriadne škvŕkalo. „No niečo by som si aj dala,“ „Oukej. Tak ja niečo rýchlo ukuchtím,“ povedal a bolo počuť ako odchádza. Opäť som pustila vodu a užívala som si prúd tej príjemne horúcej vody. Keď som sa asi po 15 minútach konečne umyla a osušila, obliekla som si spodné prádlo a išla som si vyskúšať tú ružovú nočnú košieľku. Fíha. Je mi celkom dobrá. A ako pekne vonia. Dokonca aj ružovú farbu mám celkom rada. Po chvíľke som sa odhodlala otvoriť dvere a vyjsť. „Som v jedálni,“ zavolal ma Miro. Vybrala som sa za hlasom, keďže v jedálni som ešte nebola. Opäť som trafila. Keď ma Miro zbadal doslovne ma „vyzliekol“ očami. Môj pohľad smeroval na stôl, kde už boli pripravené 2 taniere, pri každom príbor, v strede misa so šalátom a 2 poháre s minerálkou. „Jéj. To vyzerá výborne,“ „Aj ty vyzeráš výborne,“ krásne sa na mňa usmial, „Ani som nevedel, že moja mamka má takú sexi košieľku. No tak si sadni a najedz sa. Dobrú chuť,“ „Aj tebe dobrú chuť,“ Odpovedala som a sadla si na voľnú stoličku. ´Ten šalát vyzerá fakt výborne, len škoda, že sú v ňom aj olivy. Tie nemám moc rada. Ale čo už.´ Moji rodičia ma vychovali tak, že keď som niekde na návšteve a keď ma niekto niečím ponúkne, mám to zjesť aj keď to jedlo neznášam. Tak aj teraz som sa prekonala a snažila som sa aby si Miro nevšimol ako mi je z tých olív zle. Ale inak musím povedať, že: „Bolo to vynikajúce. Ak by tvoja spevácka kariéra nevyšla, mohol by si byť kuchár,“ Miro sa zachichotal. Keby ešte jedol, tak by mu určite zabehlo. „Tak to sa teším, že ti chutilo. Idem sa aj ja osprchovať. Počkaj ma v mojej izbe. V posteli môžeme ešte ... kecať. Kľudne aj do rána,“ Do rána vlastne už vôbec nie je ďaleko. Boli už tri hodiny. Počkať! On povedal v mojej izbe?! „Miro?“ „No?“ „Ja som si myslela, že budem spať na gauči v obývačke,“ „Čože? Ty si sa zbláznila? Ak sa bojíš spať v jednej posteli so mnou, tak budem spať na gauči ja. Ale tebe to nedovolím! Vieš aké je to nepohodlné?!“ povedal a odišiel do kúpeľne. ´Čo teraz budem robiť? Nemôžem ho nechať spať vo vlastnom byte na gauči. Ale spať s ním v jednej posteli znamená len jedno ...´ počas môjho myšlienkového pochodu som prešla do Mirovej izby. ´Neverím vlastným očiam. On tu má nádherne. Je to taká normálna typická chlapčenská izba. Na stenách plagáty rockových kapiel, v rohu písací stôl, na ňom notebook a plno papierikov, niektoré sú počmárané, iné zas pokrčené, po bokoch izby skrine, poličky s knihami, gitara a v strede izby .... posteľ. Ale tá je obrovská. V pohode by sa na nej vyspali aj traja ľudia a ešte by to bol luxus. No dobre. Tak tu môže spať aj on aj ja. Ale spať! Ale čo keď k TOMU dôjde? Mne by to síce až tak veľmi nevadí lebo Miro sa mi páči a priťahuje ma ale ...´ Ako tak premýšľam, sedím na posteli chrbtom k dverám a pozerám von oknom, niekto ma chytí okolo pásu. Samozrejme, že je to Miro. Zhodí ma na posteľ a chystá sa ľahnúť si na mňa. „Tak čo? Dovolíš mi spať v mojej posteli?“ šepol mi sladko do ucha a zasmial sa pritom. „No to záleží od toho či si to zaslúžiš,“ chcela som ho trochu vyprovokovať lebo v tom tričku a trenýrkach bol neskutočne neodolateľný. „To mám zas ako chápať? Som z teba zmätený! Raz to vyzerá, že TO chceš, o chvíľu zas, že nie. Tak sa rozhodni!“ zosmutnela som. Vedela som, že presne tak to vyzerá. „Miro. Ja ... ja ..“ „Tak sa už vykoktaj!“ „Oukej! No takže! Ja TO chcem. Počkaj! Nechaj ma dohovoriť,“ dodala som lebo som už videla, že sa na mňa chce vrhnúť, „ Chcem TO od úplného začiatku. Ale ja ... nemôžem,“ Miro sa zatváril nechápavo. „Čo? Prečo nemôžeš? Si ešte pod zákonom? Nevyzeráš,“ „Nie to nie ale ..“ „Máš krámy?“ „Nie to nie ale ...“ „Máš nejakú chorobu, ktorá sa prenáša pohlavným stykom?“ „Nie to nie ale ...“ „Počkať! Ty máš frajera? Ale to si mi mala hneď povedať,“ „Miro, nie. Ja ...“ „Tak potom to nechápem,“ „Keby si ma nechal dohovoriť tak už by si to dávno vedel!“ „Tak vrav!“ ...