6.časť

6.časť

... „Ja ..... Kde máš balkón? Musím sa ísť nadýchať čerstvého vzduchu,“ „V obývačke. Čakám ťa tu,“ odvetil stručne. Viem, že je to hlúpy nápad ísť v Decembri na balkón len v tenučkej, hodvábnej košieľke, no ja som musela ísť na čerstvý vzduch. Ako sa vraví „prevetrať sa“. Vošla som do obývačky. Ani mi nenapadlo zasvietiť. Po tme som sa dostala k balkónu, otvorila som dvere a vyšla som von. Dvere sa zabuchli. Podišla som úplne k zábradliu. ´Skočiť?´ preletelo mi mysľou. Dlho som sa pohrávala s touto myšlienkou. Sadla som si na zábradlie a rozmýšľala som. ´Aký je to pocit lietať? Chcela by som to aspoň raz skúsiť. Stačí tak málo. Stačí spraviť jeden pohyb a bolo by po všetkom. No aj keby som chcela, nedokázala by som to. Nemám toľko odvahy aby som skočila. Ale aj keby som mala tak by som nemohla. Ja teraz už nemôžem nič. Pomaly zamŕzam. Už si necítim končeky prstov ...´ „Ali!“ Zvrieskol Miro a ja som sa tak zľakla, že som skoro fakt spadla. „Čo to tu preboha robíš?“ to už Miro vrieskal ako šialený, no aj napriek tomu ma opatrne chytil do náručia. „Je mi zima,“ vyšlo zo mňa, no ten hlas čo to povedal akoby mne ani nepatril. „Panebože veď si ako kocka ľadu. Čo ti to vôbec napadlo? V takej zime ísť na balkón iba v nočnej košeli. A ja som tiež riadny debil. Prečo som ťa vôbec pustil? Ešteže som po teba prišiel.“ „Ďakujem,“ povedala som už keď sme boli dnu v teple. Rýchlo prešiel do svojej izby, opatrne ma položil na posteľ a z perináča začal vyberať paplón. „Miro?“ „No?“ „Zohrej ma radšej ty, prosím,“ povedala som, už skoro normálnym hlasom. Miro bol trochu prekvapený, no neprotestoval. Ľahol si vedľa mňa na posteľ, objal ma a jednou rukou ma hladil po vlasoch. Po chvíľke som sa otočila k Mirovi, pobozkala som ho a takmer šeptom som mu povedala: „Miro, to čo som ti chcela predtým povedať bolo, že ... ja ... som sa ešte nikdy nevyspala so žiadnym chalanom. Ale teraz po tom túžim. Tu, teraz a s tebou,“ pobozkala som ho a v napätí som čakala ako zareaguje. Chvíľu je ticho. Potom sa mi zahľadí priamo do očí a povie: „Ak to chceš tak mne je jedno či to robíš prvý alebo stý raz. Takže si si istá? Chceš?“ „Áno, chcem“ odpoviem stroho. „Ale nebude to znamenať, že spolu chodíme? Však?“ Trochu som túto jeho otázku nepochopila. On ma chce len na sex? Ale to vyriešim neskôr. Ono sa to snáď nejako vyvinie. „Nie. Jasné, že nie. A Miro?“ „No?“ „Ja len ... aby si si nemyslel, že to robím kvôli tomu, že si slávny. Ja ťa milujem,“ ´Upst! Čo som to povedala? To som nechcela! Ale ono to je pravda. Ách jaj !´ „Aj ja teba,“ povedal to tak tíško, že som to skoro nepočula. Až mám pocit, že nechcel aby som to počula. „Jasné, že si to nemyslím,“ povedal už normálnym hlasom a pomaly sa ku mne začal približovať. Už som cítila jeho príjemný dych na svojich ústach. Pomaličky sme sa bozkávali. Bolo to prekrásne. Bozky boli čím ďalej tým vášnivejšie. Rukami som sa mu „prehrabovala“ v tých jeho úžasne rozstrapatených blond vlasoch. Po chvíli sa naše pery odpojili a Miro obdarovával svojimi bozkami môj krk. A postupoval stále nižšie a nižšie. Netrvalo dlho a jeho ruky zablúdili pod „moju“ nočnú košieľku. Nestihla som sa spamätať a už bola dole. Ja som tiež nezaostávala a pomaličky som mu vyzliekala tričko. Keď už bolo dole, aj ja som zasypávala Mirovo telo božtekmi. Jemu stačil jeden jednoduchý ťah na to aby mi rozopol podprsenku a hodil ju do rohu izby. O pár minút sme už boli celkom nahí, váľali sme sa po sebe, bozkávali sa a ohmatávali všade kde sa dalo. O niečo neskôr, keď som ležala pod ním, do mňa jemne vnikol. Bol to úžasný, prekrásny, nádherný, neopísateľný pocit. Akoby som nebola ja a on ale akoby sme boli súčasťou jedného človeka. Bolo to skvelé. Snažila som sa byť potichu aby nás susedia nepočuli. V takýchto blokoch zvyknú byť dosť tenké steny. No pri Mirovi to bolo dosť náročné. Celé to bolo neskutočne príjemné. Vášnivé, no zároveň veľmi nežné. Ten pocit, ktorý som zažívala je neopísateľný. O chvíľu sme obidvaja vyvrcholili. A potom sme už len ležali v spoločnom objatí. „Bolo to úžasné,“ pošepol mi Miro sladko do uška, keď už bolo po tom. „Áno. Bolo to skvelé,“ odpovedala som mu a venovala som mu ešte jeden bozk. „Nemohol by si ma na chvíľočku pustiť? Chcela by som si obliecť aspoň tú nočnú košieľku,“ „Jáj, jasne. Prepáč,“ povedal a prestal ma objímať a aj on si začal obliekať tričko a trenýrky, ktoré mal pri posteli. V tej tme mi trošku trvalo kým som našla košieľku, no nakoniec sa mi to podarilo a našla som aj nohavičky. Rýchlo som sa obliekla a ľahla som si späť na posteľ. Miro sa ešte prehraboval v perináči a vyťahoval paplón. „Stačí nám jeden. Nie?“ spýtal sa a aj keď bola tma, videla som ako lišiacky sa usmial. „Pravdaže,“ na to si už ľahol ku mne a oboch nás prikryl. Vtedy som si uvedomila, že vôbec nemám pojem o čase. „Koľko je vlastne hodín?“ opýtala som sa Mira. „Netuším. Vedľa teba na nočnom stolíku sú hodinky. Pozri sa,“ „Panebože! Veď už sú štyri hodiny. Poďme radšej spať. Veď my sa ráno nezobudíme,“ „A oplatí sa nám vôbec ísť spať? Čo keby sme si to ešte zopakovali?“ A už ma rukou začal hladkať na chrbte pod košieľkou. Pomaly sa ku mne približoval a chcel ma pobozkať, no ja som sa odtiahla a povedala som: „Ja som už vážne dosť unavená. Poďme radšej spať. Ráno musím na rozdiel od teba vstávať na vlak,“ Miro bol trošku sklamaný, no rešpektoval to. Ako takú malú cenu útechy som ho pobozkala na dobrú noc, on ma objal a netrvalo dlho a obaja sme zaspali v krásnom objatí.