7.časť

7.časť

Ráno, keď som sa zobudila, Miro už vedľa mňa nebol. Počula som tiecť vodu, takže sa asi sprchuje. Chcela som vstať lebo istotne už bolo veľa hodín. No nevládala som. Tak som sa len pretočila na druhý bok a opäť som zaspala. „Ali vstávaj! Už je takmer obed,“ pošepol mi Miro do ucha. „Dobré ráno. Koľko je hodín?“ „Pol dvanástej,“ „Čo ???? Prečo si ma nezobudil skôr? Veď ja musím ísť na vlak,“ povedala som rozhorčene a už som vstávala. No Miro ma zadržal. „Kľud! Veď máš čas. Veď nechodí len jeden vlak za deň. Ja teraz idem spraviť raňajky a ty sa zatiaľ obleč,“ povedal a odchádzal z izby. Vo dverách sa ešte zastavil, oprel sa o zárubňu a spýtal sa ma: „Zalejem ti kávu? Čaj?“ „Radšej tú kávu, prosím ťa,“ odpovedala som. Miro sa na mňa usmial, vyšiel z izby a zatvoril dvere aby som mala súkromie. Počas toho ako som sa prezliekala na mňa Miro zakričal z kuchyne: „Ali? Nebude ti vadiť keď na raňajky spravím len obložené chlebíčky? Nechce sa mi teraz variť nejaká špecialita,“ Keďže som ani nebola veľmi hladná povedala som: „V pohode. Pokojne sprav čo len chceš,“ Keď som už bola prezlečená, začala som hľadať hrebeň. Nakoniec som ho našla na poličke vedľa zrkadla. Snáď Mirovi nebude vadiť ak si ho požičiam. Učesala som sa, odložila som hrebeň na miesto a vtedy mi v hlave skrsol jeden skvelý nápad. Potichučky som otvorila dvere, vyšla som z izby, kráčala som k Mirovi najtichšie ako sa dalo a zozadu som ho objala okolo pásu. Bolo vidno, že to nečakal pretože sa trochu mykol. „Naľakala si ma,“ „Máš zlé svedomie ?“ zašepkala som mu do ucha „Ha ha!“ povedal a ironicky sa zasmial. „Raňajky už hotové?“ opýtala som sa sladkým tónom a rukami som mu zachádzala pod tričko a skúmala som tehličky na jeho bruchu. „Ešte nie A ani tak skoro nebudú ak sa na mňa budeš takto lepiť,“ povedal a aj keď som mu nevidela do tváre vedela som, že sa usmieva. Tak so sa zahrala na urazenú vytiahla som ruky spod trička a odstúpila som od Mira a povedala som: „ Jáj, tak to prepáč. To ťa nebudem rušiť!“ „Ale veď ja som to tak nemyslel,“ povedal a bleskovo sa ku mne priblížil. „Teraz si ma chceš udobriť?“ „No, hej... “ „ Ale to nebudeš mať také ľahké!“ rozhodla som sa ho provokovať. No to som asi nemala robiť. Miro ma pene objal a pobozkal. Potom ma zdvihol, ja som omotala nohy okolo jeho pásu. Zamieril so mnou k jedálenskému stolu na ktorý ma položil. Celý čas ma popritom vášnivo bozkával. Začal mi vyzliekať tričko. „Ó aká romantika, na jedálenskom stole,“ rýpla som doňho. „Aspoň je to vzrušujúcejšie,“ „No to bude veľmi vzrušujúce ak sa ten stôl pod nami rozpadne. Takže ma teraz pusti a utekaj dorobiť raňajky!“ „Toto mi nerob Ali! Tak najprv ma takto vyprovokuješ a potom mi povieš,, že nič nebude?“ „Smola,“ povedala som a škodoradostne som sa usmiala. Miro mi daroval ešte jeden bozk a potom už išiel dorábať tie raňajky. Pozorovala som ho ešte stále sediac na stole a povedala som si, že teraz je ten správny čas na uskutočnenie môjho geniálneho nápadu. Opäť som sa k nemu priblížila no tento krát som sa ho radšej nedotkla. „Miro? Mám pre teba darček,“ „Fíha. Si si istá,, že si ho zaslúžim?“ rozprával ale stále sa sústredil na jedlo. „Hmmm ... ani nie ... ale čo už s tebou. Takže zatvor oči!“ „Je to potrebné?“ „Áno je!“ „No dobre,“ povedal a zatvoril oči. „Ešte mi musíš sľúbiť, že sa nepohneš, nech by sa dialo čokoľvek. Ja ti sľubujem, že to bude nezabudnuteľný darček. Minimálne na pár týždňov“ „Fíha... začínam sa báť,“ „Tak sľubuješ?“ „Dobre, dobre... Len už sem s tým darčekom. Zomriem od nedočkavosti,“ „Dobre Takže ......“ povedala som odhrnula som mu tie prekrásne vlasy z krku a ... prisala som sa mu ústami na krk zozadu. „Ali! Čo to robíš? Si sa bláznila? Prestaň! Ja ťa zabijem!“ vravel no pritom sa celý čas smial. „Veď cucflek som nemal už od tretej triedy na strednej. .... No ale už by si fakt mohla prestať. Nemyslíš, že to už stačí?“ Po chvíli som sa nad ním zľutovala a prestala som. Fíha. To sa mi ale podarilo. Som na seba hrdá. „To si prečo spravila?“ „Zo srandy. Veď sranda musí byť stále.“ No to ma už nepočúval, lebo bežal do izby obzrieť sa v zrkadle. „Ali ja ťa asi zabijem! Veď to ta bude mať aspoň dva týždne.“ „No veď o to šlo.“ Povedala som a zasmiala som sa. „Ale neboj. Aj tak to nie je vidno. Je to vzadu na krku a keďže máš dlhé vlasy tak si to nikto nevšimne,“ „No tak to dúfam! Ale za toto musíš nejako zaplatiť,“ povedal a už hútal akú geniálnu pomstu pre mňa vymyslí. „Už to mám!“ ozval sa a bolo na ňom vidno ako sa teší. ´Tak toto bude fakt kruté.´ myslím si. „Aby to bolo férové musíš si zatvoriť oči.“ Nenamietala som a hneď som oči zavrela Miro sa ku mne priblížil chytil mi ruky a dal mi ich za chrbát. Tam mi ich pevne držal aby som sa nevedela pohnúť. Zrazu mi tíško zašepkal do ucha: „Tešíš sa na prekvapko?“ „Milujem prekvapenia“ odvetila som, no po tom čo spravil som túto vetu oľutovala. Miro sa totiž prilepil na môj krk! „Miro! Prestaň! Ja som ti ho spravila vzadu, kde ho nikto neuvidí. Miro už dosť. To šteklí!“ no on zjavne nemal v úmysle prestať. „Čo si si dal na pery lepidlo a teraz sa nevieš odlepiť? To už by stačilo!“ No Mirovi to ešte dosť dlho trvalo kým prestal. Keď som sa pozrela do zrkadla, skoro som odpadla. Na mojom krku bol obrovský cucflek. Omnoho výraznejší ako ten Mirov. „Mňa asi porazí! Veď ten cucflek bude vidno ešte minimálne mesiac. To nie je fér!“ „Zvykaj si! Život nikdy nie je fér,“ povedal a milo sa usmial. „Teraz ma láskavo pusti. Idem na seba, respektíve na svoj krk, natrieť tony makeupu aby to aspoň trošku ten cucflek zakrylo,“ povedala som a vyrazila som k dverám. Vo dverách som si však na niečo ešte spomenula. „A Miro .... ?“