8.diel

Raz dva dopijeme kávu, zaplatíme a vydáme sa na nákupy, ktoré obe tak milujeme. Typické ženy. Domov dôjdem až neskoro večer s plnými taškami nového oblečenia. Všetko odložím do skríň potom sa zájdem umyť a keďže som po dnešnom dni dosť unavená hneď si ľahnem do postele. Ešte predtým ako stihnem zavrieť oči, počujem zvuk prichádzajúcej sms. Otvorím ju a nájdem tam správu od Mira. "Sladké sníčky zlatko :-*" vyčarí mi to úsmev na tvári no moja únava mi nedovoľuje odpísať mu, preto len hodím mobil na nočný stolík a hneď zaspím. Nasledujúci týždeň nie je ničím výnimočný. Miro mi párkrát písal sms a niekedy som mu odpísala, no nijako inak sme náš vzťah nerozvýjali. Piatok ráno mi rodičia oznámili, že ideme na víkend na chatu, ktorú máme od Bratislavy vzdialenú nejakú hodinku autom. Potešila som sa  pretože už sme tam neboli niečo vyše dvoch mesiacov a ja to tam zbožňujem. Je tam pokoj, ticho, príroda,  les a neotravuje ma tam nikto. Vždy keď tam idem neberiem so sebou ani mobil aby som doslova odišla z reality. Tam vždy naberiem kopec energie, pretriedim si myšlienky a zrelaxujem. Keď som sa vrátila zo školy pobalila som si tie najnutnejšie veci a o hodinku som už sedela na zadnom sedadle nášho auta so sluchátkami v ušiach. Po pár minutách som však zaspala a zobudil ma až mamkin hlas keď už sme boli na mieste :"Tami vstávaj, už sme tu." Otvorila som oči a keď som vystúpila z auta a rozhliadla sa okolo seba na tvári sa mi zjavil obrovský úsmev. Chcela som vypnúť mp3, ktorej slúchatká som mala ešte stále v ušiach no zistila som, že sa vybila baterka. Keďže ja bez hudby žiť nedokážem hneď som vzala svoje tašky, odniesla som si ich do svojej podkrovnej izby,  lepšie povedané do môjho podkrovného kráľovstva a začala som hľadať nabíjačku. No bohužiaľ som zistila, že som ju zabudla doma. Tak toto bude náročný víkend. Nevadí, večer pôjdem k Viktorovi, môjmu kamarátovi, ktorý býva tu neďaleko, za lesom, a on mi zahrá niečo pekné na gitare. Hraje na nej úžasne. Ja si popritom zaspievam a bude to úžasný večer. Ľahla som si na posteľ a obzerala som sa okolo seba. Steny boli polepené plagátmi osobností, ktoré som  považovala alebo považujem za svoje vzory, no taktiež tu boli fotografie z môjho života. Boli na nich ľudia, ktorí pre mňa znamenali alebo znamenajú všetko. Ku každej osobe, ktorá je na tejto stane sa mi viaže nejaká spomienka alebo nejaký príbeh, ku každému mám nejaký vzťah, či už pozitívny alebo negatívny. Sadnem si na posteľ a zadívam sa na stenu za ňou. Na tejto jedinej nie je ani jeden plagát či fotografia. Sú na nej len otlačky rúk. Už od detstva mám taký zvyk, že vždy keď tu prídem pridám na stenu ďalší otlačok mojej ruky. Takto pekne vidím ako som rástla a ako často som tu bola. No nie sú tu len moje odtlačky. Úplne na vrchu sú ruky mojich rodičov, pretože ich milujem najviac na svete a oni sú môj život. Je tu aj pár odtlačkov Luckiných rúk, ďalej sú tu odtlačky rúk: Viktora, Riša (môjo bývalého priateľa), niekoľkých spolužiačiek, mojej veľmi dobrej kamarátky Denisy, ktorá pred dvomi rokmi odišla študovať do Ameriky, mojej úžasnej sesterničky Kristíny, ktorá mi veľmi veľakrát pomohla a poradila a mnoho mnoho ďalších pre mňa dôležitých ľudí. Aby som tento môj zvyk dodržala vyberiem zo šuflíka farby a dlho sa rozhodujem akú farbu pridám na stenu tentokrát až nakoniec sa rozhodnem pre červenú. Natriem si ju na ruku a potom ju na niekoľko sekúnd pritlačím na stenu. Pod odtlačok ešte dopíšem fixkou dnešný dátum ako to robím vždy a potom si idem zmyť farbu z ruky. Vybehnem naspať do mojej izby a rozhodnem sa,  že je čas "vyrozprávať sa". Preto otvorím šuflík na nočnom stolíku. Sú v ňom len tri veci. Jeden hrubý diár, jedno čierne pero a jedna mliečna čokoláda (moja najobľúbenejšia). Všetky veci vyberiem von, otvorím diár, ktorý je už dosť plný keďže stále keď sem prídem tak mu píšem o všetkých mojich zážitkoch a pocitoch, nikto o mne nevie toľko koľko tento diár. Je v ňom všetko, celé moje JA. Jeho strany boli už neskutočne veľakrát zmáčané slzami, niektoré sú počmárané, na iných sú zas rôzne nálepky, no všade sú moje pocity. Preto aj teraz doň píšem všetko čo mám na srdci. Posledná veta, ktorú som napísala minule bola: ´Rozišli sme sa, inak to nešlo,  no ďalej sa tým už nesmiem trápiť, musím na Riša zabudnúť.´ Nevedela som ako teraz začať, no nakoniec som prišla na najlepšiu možnú vetu: ´Zamilovala som sa ?´ a potom som už písala o všetkom čo som zažila s Mirom a nezabudla som dopísať ani všetky moje city k nemu. No ani pri písaní som nezistila či som zamilovaná alebo nie. No skôr mám pocit, že nie. Veď už som bola párkrát zamilovaná a to som sa cítila úplne inak ako teraz. Keď som dopísala všetko čo som mala na srdci začala som listovať stránky dozadu i keď som si povedala, že do minulosti sa už vraciať nebudem. No tentokrát som neodolala. Čitala som si úryvky z mojich zápiskov a keď som zistila čo všetko som zažívala s Rišom, ako som ho milovala a ako mi ublížil a ako som sa potom cítila, rozhodla som sa. Nemôžem sa do Mira zamilovať! Nesmiem spraviť tú istú chybu! Budem si s ním len užívať, spríjemňovať si tento život, aby som nebola tak sama, a tak mi nebude môcť nikdy ublížiť! S touto myšlienko som zatvorila diár, vložila som ho do šuflíka aj s perom, odlomila som si jeden riadok z čokolády a jej zvyšok som odložila tiež do šuflíka, ktorý som hneď aj zatvorila. Opäť som si ľahla na posteľ a vychutnávala som si chuť mojej milovanej mliečnej čokolády. ....