1. časť

1.časť

 Bože! Ešte polhodinu. Veď ja to už nevydržím. Stojím na námestí v Košiciach pred obrovským pódiom, kde som sa vybrala s Jankou a Zuzkou, mojimi najlepšími kamarátkami. Prišli sme tu z Prešova, kde bývame, na koncert kapely Rosemaid a Polemic. No my sa viac tešíme na kapelu Rosemaid. Ešte nikdy sme ju naživo nevideli a keďže konečne hraje aj niekde na východe Slovenska tak sme sa rozhodli, že pôjdeme. Určite to bude poriadna rocková pecka. Čo som si prednedávnom písala chvíľu na facebooku s nejakými 15-16- ročnými fanynkami, tak vraveli, že Miro a ostatní chalani z kapely to vždy poriadne roztočia ako sa na rockerov patrí. No lenže my tri už nie sme také tie pubertálne pojašené fanynky. Nevravím, že niekedy nespravíme nejakú blbosť alebo nejakú šialenú vec, ale my sme z toho už viac-menej vyrástli. Veď už by sa aj patrilo, ,keďže ja už o týždeň budem mať 20 rokov a Janka a Zuzka už majú 21. Čo ma ale veľmi hnevá je, že esšte som sa nikdy so žiadnym chalanom „nevyspala“. Samozrejme, že som už chodila s mnohými chlapcami, ale nikdy sa to ešte do takého štádia nedostalo. Viem, že je to dosť divné, ale je to tak. No ale to je teraz vedľajšie. Teraz sme sa tu hlavne prišli zabaviť, odreagovať sa od každodenných starostí a povinností a poriadne sa odviazať. Keďže sme prišli o hodinu skôr mali sme dosť miesta na výber. Nechceli sme sa však postaviť do prvej rady, to sme radšej prenechali tým 15-ročným jačiacim holkám. Nech majú radosť. Postavili sme sa síce dosť dopredu, tuším, že do nejakej tretej- štvrtej rady ale tak na kraj, k ľavej strane pódia. Kým to začalo, preberali sme všetkých chalanov z Rosemaidu. Tipovali sme akí asi sú. Rozmýšľali sme aké majú asi vlastnosti a ani sme si neuvedomili a zrazu na pódiu stál moderátor. Ani neviem ako sa volá. Určite to nie je nikto známy, to by sme ho spoznali. Zatiaľ vraví len tie somariny, za ktoré je pravdepodobne platený. Vymenoval všetkých sponzorov a mediálnych partnerov a neviem aké blbosti ešte, ktoré sa menujú vždy pred koncertom. Takmer vôbec som ho nepočúvala. Pomaly sa dostal k programu dnešného večera a to už prichádzali na pódium členovia Rosemaidu. Fíha, oni vyzerajú fakt suprovo. Teraz som si uvedomila, že ja som ich vlastne ešte ani na fotke nevidela. Len Mira som videla v telke a ešte párkrát v nejakých časopisoch. Začala som si ich preto prezerať. Jeden mal na hlave číro, no čo ma na jeho účese prekvapilo najviac bola farba toho číra. Bola totiž zelená! Krikľavo zelená! To je zrejme bubeník keď si sadá za bubny. Môj pohľad sa posunul naľavo. Stál tam celkom pekný usmiaty čiernovlasý chalan. No musím uznať, že vyzerá chutne. Ale najviac sa mi na ňom páči tá gitara. Je neskutočná. No idem skúmať ďalej. Celkom napravo stál ďalší gitarista. Ale je úplne iný ako ten predošlý. Tamten bol úplne tenučký a tento je taký mohutný, svalnatý a celé ruky má potetované. Myslím si, ,že ten by sa mohol páčiť Zuzke. Ona totiž miluje chlapov s tetovaniami. Pohľadom blúdim po pódiu, keď tu zrazu mi na celom tele naskočia zimomriavky. Zrazu si všimnem tretieho gitaristu. A čo je na ňom také zvláštne? Jeho oblečenie! On má na sebe totižto sukňu! Áno, sukňu. A tričko s krátkym rukávom. A pri tom je pár stupňov pod nulou. Doteraz som si počasie vôbec nevšímala. Ale teraz, ako sa naňho pozerám, doslova mrznem. Začínajú znieť prvé tóny hudby. Už podľa nich usudzujeme, že dnes sa zrejme nudiť nebudeme. Ale Mira stále nikde. Trošku ma to začína znepokojovať. Zrazu sa na celom pódiu zjavil taký ten dym, ktorý na koncertoch nikdy nesmie chýbať. Nič na pódiu nebolo vidieť, no nám stačila aj tá hudba, ktorú bolo počuť. O pár sekúnd dym zmizol a v strede pódia nestal nik iný ako samotný Miro Šmajda. „ Dobrý večer Košice. Zahrejeme sa trošku,“ zavrieskal do mikrofónu, začal skákať po pódiu a samozrejme všetci pod pódiom po ňom opakovali a dokonca aj my tri. Veď trochu pohybu ešte nikomu neuškodil, tak nemôže ani nám. O chvíľu začal spievať niečo takéto: „ Každý sa z niečoho lieči dávkou závistných rečí,...“ Na konci pesničky povedal, že má názov trosky. Potom ešte zaspieval štyri svojoe pesničky, keď si dobre pamätám tak sa volali: Kvapky, Baby, Suchý ľad a Last Forever. Na záver dal ešte Welcome to the jungle od Guns´n´roses, predstavil svoju kapelu a potom začali odnášať svoje veci z pódia. Museli si švihnúť lebo aj chalani z Polemiku si museli pripraviť hudobné nástroje a iné veci na pódium. No mne tak zrazu napadlo, že čo keby sme sa šli s chalanmi porozprávať. Veď aspoň bude sranda. Nič zlé sa nemôže stať, či? Navrhla som to holkám a ony hneď súhlasili. Ony súhlasia vždy s každou hlúposťou, ,ktorú navrhnem. Pomaly sme sa začali predierať tým vreštiacim, pištiacim a skákajúcim davom tvoreným väčšinou mladučkými fanynkami. Trvalo nám to určite aj viac ako desať minút. ´Určite už odišli.´ myslím si. Prišli sme k takému ako keby plotu do výšky pása, ktorý je okolo celého pódia. Obzriem sa dookola. Naľavo Janka a napravo Zuzka. A za pódiom sú oni. Chalani z Rosemaid. Odkladajú posledné veci do auta a Miro zabuchne dvere. Všetci ešte stoja pri tom veľkom bielom aute a o niečom diskutujú. Zrazu sa začnú ozývať tóny prvej piesne Polemicu. Pozriem na kamošky, no nevyzerajú akoby sa chceli vrátiť do davu. A myslím, že už by sa to ani veľmi nedalo. V tom momente akoby do mňa trafil blesk. Neviem čo sa mi to stalo, no zrazu som si uvedomila, že preliezam tú zábranu. Pár rýchlych pohybov, i keď v topánkach na opätkoch dosť náročných pohybov, a som na druhej strane. Holky na mňa udivene čumia. „ Si sa zbláznila?“ pýta sa Janka, no ja to beriem iba ako rečnícku otázku a neodpovedám jej. Kývnem na ne nech rýchlo prelezú aj ony. Pre istotu sa obzriem, či niekde nesliedia fízli. Všetko je v poriadku. Ani sa nenazdám a Janka so Zuzkou stoja pri mne. „No načo čakáme? Poďme za nimi nech nám nezdrhnú,“ vravím so štipkou adrenalínu v hlase. Chalani si nás všimnú až keď sme len pár metrov od nich. Zjavne sme ich prerušili v dôležitej debate. Prvý sa chopi reči Miro: „ Čavte baby. Čo vy tu?“ „ My sme vám len chceli povedať, že ste hrali úžasne. A inak ja som Ali, toto je Janka a toto Zuzka,“ pohotovo som odpovedala a rýchlo som nás aj predstavila. „ Ježiš vy ste zlaté.“ Povedal Miro a krásne sa usmial. „Ja som Miro. To asi viete. A toto sú Roman, Jaro, Tomi a Miro. Ale to asi tiež viete,“ ako to dopovedal začali sme si všetci podávať ruky. Najprv Jaro, potom Miro (Bitomský) ďalej Tomi, nasleduje Roman, ´Ako milo sa na mňa usmial´ a napokon miro. Ten ma obdaril aj malými božtekmi na obe líca. Ja som mu to opätovala a ako som sa od neho vzďaľovala naše pohľady sa spojili. Hľadeli sme si do očí. Neviem či to trvalo sekundu, päť alebo minútu, no bolo to zaujímavé. Také zvláštne. Tie jeho zelené oči ma akoby hypnotizovali. A moje modré sa snažia zas hypnotizovať tie jeho. A potom sme chvíľu všetci ôsmi kecali. Rozprávali sme sa najmä o koncerte. No bolo trošku náročné rozprávať keď za nami vrieskala hudba. Zrazu Romi niečo letmo pošepol Mirovi. Ten sa zamyslel no po chvíľke prišiel zjavne na niečo zaujímavé a hneď začal rozprávať: „ Mám jeden taký nápad ....“