10.časť

10.časť

  Po pár minútach tichej cesty som si spomenula, že vôbec neviem čo je s Jankou a Zuzkou. Rozhodla som sa im zavolať. Obe mi povedali, že už sú doma a že mali o mňa veľký strach pretože ráno mi každá aspoň 10krát volali a ja som nezdvíhala. Povedala som im, že je všetko v poriadku a že všetko im vysvetlím keď sa vrátim. Potom som ešte zavolala rodičom, že už som na ceste domov aby nemali o mňa strach. Mamka sa spočiatku trochu hnevala, že som jej nedala vedieť, že ostanem v Košiciach cez noc ale nehádala sa so mnou a len mi povedala, že sa doma o tom porozprávame. Keď som dotelefonovala znova som sa ponorila do mojich smutných a dosť chaotických myšlienok. Miro celú cestu nepovedal ani slovo. Ale zjavne to ticho vadilo aj jemu tak už po niekoľkých minútach jazdy pustil CD. Pri prvej pesničke som nevedela o akú skupinu ide ale pri druhej pesničke mi došlo, že to je nový album Whitesnake, ktorý vyšiel len pred pár dňami a preto som si ho ešte nevypočula celý. Musím uznať, že tie piesne sú úžasné, majú fakt nádherný text a o hudbe ani nehovorím. Keď sme boli už len pár kilometrov od Prešova, Miro konečne prehovoril: „Zastavíme sa teda na tom obede?“ „No, .. môžeme ak chceš.“ Netrvalo dlho a zaparkovali sme pred jednou reštauráciou. Poznala som ju veľmi dobre lebo často tu obedujem keď idem z Košíc do Prešova. Je tu príjemné prostredie a to nielen dnu ale aj vonku, pretože je to na okraji lesa, takže je tu pekná príroda. A varia tu veľmi chutné jedlá a ešte k tomu tu nechodieva mnoho ľudí, takže na jedlo netreba dlho čakať. Vystúpili sme z auta a mierili ku vchodu. Dnu bolo ako zvyčajne málo ľudí. Pri jednom stole sedela zamilovaná dvojica teenegerov a pri druhom malá rodinka, ktorá sa skladala z rodičov a z malej, predpokladám troj/štvor ročnej dcérky. Všetci vyzerali tak šťastne. Okrem nás dvoch. Prešli sme až nakoniec miestnosti, úplne do rohu k stolu pre dvoch. Onedlho k nám prišiel čašník, zapálil nám sviečku na stole a spýtal sa nás čo si dáme na pitie. Ja som si objednala jednu kofolu a Miro nealkoholické pivo. Potom sme si vyberali jedlo, na ktoré máme chuť. Miro si po dosť dlhom uvažovaní vybral nejaký cestovinový šalát, ani poriadne neviem čo to bolo, lebo to bola nejaká špecialita podniku a ešte Miro mal k tomu zopár špeciálnych požiadaviek. Ja som si dala len obyčajný zeleninový šalát s kurací mäsom. Keď od nás čašník odišiel s objednávkou, Miro sa mi zahľadel do očí a potom úplne pokojne spustil: „Ali, prosím neprerušuj ma. Musím ti povedať ako to celé cítim. Musím ti to vysvetliť. Tvoja reakcia na celú tú vec ma strašne zaskočila. Nečakal som to. Vôbec. Si super baba a preto sa o tom s tebou chcem porozprávať. Nechcem aby si bola smutná a chcem aby sme ostali kamaráti.“ Vychrlil to takmer na jeden dych a čakal ako zareagujem. Ja som si na to už spravila svoj názor a neviem či teraz uverím tomu čo povie, ale nechám ho rozprávať, som zvedavá ako mi to chce vysvetliť a aký má k tomu postoj. „Okej počúvam ťa. Môžeš začať.“ Povedala som chladne a celý čas som sa dívala na plamienok horiacej sviečky. „No vieš... od prvého momentu ako som ťa na tom koncerte zbadal si sa mi zapáčila. Ale nepocítil som vo vnútri nič viac. Žiaden veľký cit. A potom keď sme išli do toho baru .... dosť veľa sme toho vypili ... nemyslím si, že to bolo len tak .. do nálady. .... A keď si bola u mňa ... v obývačke na tom gauči ... tak zlato si tam sedela .. a rozprávali sme sa .. o živote, o nás, proste som neodolal a pod vplyvom alkoholu a celkovej atmosféry som si povedal, že ťa musím mať, za každú cenu. ... Myslel som si, že jeden drobný úlet nikomu neublíži. Predpokladal som, že ty to vnímaš rovnako. A potom tá noc ... bolo to fakt prekrásne .. nezabudnuteľné ... ale .. ja nemôžem mať teraz vážny a dlhodobý vzťah. Nemám na to teraz čas. Stále cestujem hore dole po Slovensku i po Česku. A aj keby som si ten čas nejakým zázrakom našiel ... tak nedokážem mať vzťah s niekým ... koho nemilujem.“ Po týchto slovách sa Miro odmlčal a napil sa piva, ktoré mu čašník medzičasom priniesol. Mňa tieto slová dosť ranili, nechcela som im uveriť. Dúfala som, že to nie je pravda. Premáhala som sa aby som nevyronila ani jednu slzu a aby na mne Miro môj smútok nezbadal. No obávam sa, že Miro si to všimol. Asi chcel pokračovať, chcel ešte niečo povedať, ale vtom nám čašník priniesol jedlo a my sme ho začali jesť. Keď sme dojedli hneď som začala rozprávať aby Miro nepovedal niečo čo by ma ranilo ešte viac. „Miro v pohode. Netráp sa tým. Viem, moja reakcia bola asi prehnaná ale ja som si myslela, že je medzi nami niečo viac. Ja som to nebrala len ako ..úlet. Ale teraz chápem, že my by sme nikdy nemohli tvoriť pár. Sme úplne odlišní ľudia, máme iné názory, záujmy, ty si celebrita a ja len obyčajná študentka. Ale mám ťa veľmi rada, pretože si zlatý chalan, takže budem rada ak zostaneme aj naďalej v kontakte.“ Usmiala som sa a pod dlhej dobe som mu pozrela do očí. Neviem či sa Miro tejto mojej reakcii potešil alebo nie, lebo výraz jeho tváre sa nezmenil, nedal najavo žiadnu emóciu. „Tak .. keď budem niekedy v Prešove alebo niekde nablízku tak sa ti ozvem. Alebo ak budeš niekedy ty v Košiciach tak mi zavolaj a ak budem tiež v Košiciach tak sa môžeme stretnúť, ísť na kávu a porozprávať sa.“ „Veľmi rada. Ale ja vlastne ani nemám tvoje číslo,“ „Jáj prepáč. Aj som zabudol. Takže píš si..“ vytiahla som mobil z vrecka a písala som čo mi Miro diktoval. „090* *** **5, prezvoň mi nech mám aj ja tvoje číslo.“ Číslo som si uložila a hneď som mu prezvonila. Miro si vytiahol mobil a hneď moje číslo uložil. Potom sme sa ešte pár minút rozprávali o tom čo budeme robiť nasledujúce dni a tak. Onedlho Miro zaplatil za oboch aj keď ja som si chcela svoju porciu zaplatiť ale on o tom nechcel počuť ani slovo. V Prešove sme boli za niekoľko minút. Miro zastal pred mojim domom a skôr ako som a stihla spamätať, Miro mi už otváral dvere na aute. Rýchlo som vystúpila. S Mirom sme sa na seba zahľadeli. Nevedeli sme čo povedať. Tak som to trápne ticho prerušila : „Tak ... sa maj krásne. A .. prajem veľa úspechov na koncertoch.“ „Ďakujem. Určite sa čoskoro uvidíme. Pekný zvyšok dňa a .. pozdrav aj Janku a Zuzku.“ „Jasné pozdravím. A ty pozdrav chalanov z kapely.“ Miro sa ku mne priblížil, na chvíľočku som si myslela, že ma chce pobozkať ale nakoniec mi dal len pusu na líčko, usmial sa, nastúpil do auta a ani som sa nenadala a bol preč. So sklonenou hlavou som vošla do bytu, pozdravila som rodičom, ktorý sledovali televízor v obývačke a potom som šla do mojej izby, kde som sa zvalila na posteľ a spustila som ďalší príval sĺz. Už som ani nedokázala rozmýšľať. Nemohla som uvažovať o tom o čom sme sa s Mirom rozprávali. Nedokázala som to. Už som len plakala a myslela na Mira. Ako krásne sa smial, ako nežne ma bozkával, ako jemne sa ma dotýkal , ako čarovne sa mi pozeral do očí,... Prečo? Prečo mi to urobil? Neverím, že ku mne nič necíti. Nemôžeme tomu uveriť. Zrazu som sa strhla na zvonenie mobilu. Keď som ho schmatla do ruky zistila som, že už je sedem hodín večer a ja som prišla domov okolo tretej poobede. Takže som zaspala. Volala mi Zuzka. Dohodla som sa, že sa o hodinu aj s Jankou stretneme v našej obľúbenej kaviarni. Dala som sa dokopy, ako sa vraví, spravila som zo seba človeka a pomaly som sa vydala na dohodnuté miesto. Rozprávali sme sa dlho do noci, vyrozprávala som im všetko, úplne všetko. Obe nemohli pochopiť ako sa to Miro ku mne zachoval. Nechápali prečo to spravil. Dosť sa tomu čudovali, lebo Miro sa im nezdal ako ten typ chalana, ktorý chce dievča len na jednu noc. O jedenástej už zatvárali tak sme museli ísť von. Janka a Zuzka ešte išli do baru ale ja som išla domov. Potrebovala som sa konečne poriadne vyspať. Samozrejme aj tento krát som zaspávala s myšlienkami o Mirovi. Inak sa nedalo.