9.diel

Po niekoľkých minútach som sa rozhodla, že zájdem za Viktorom. Vstala som z postele obzrela som sa v mojom veľkom zrkadle, prečesala som si vlasy a keďže jeseň už začala a aj keď nevyčína naplno, predsa len je už trošku chladnejšie, tak som si vzala sveter. Zbehla som dole do obývačky, kde práve ocko kládol drevo do krbu a mamka sedela v kresle a čítala knihu. "Idem za Viktorom." poviem rodičom a otočím sa na odchod. "Do desiatej nech si späť a nech ťa Viktor odprevadí aby si nešla v tme sama cez les." "Oukej." poviem a už odchádzam. Cestu cez les už poznám naspamäť aj keď nejdem po žiadnej cestičke ale kľučkujem pomedzi stromy, ktoré poznám už odmalička. Keď som bola malá tak sme tu chodili častejšie a často som sa tu s Viktorom hrávali. Či už na schovávačky alebo sme sa naháňali, liezli sme po stromoch, no proste boli sme ešte deti. Ani si neuvedomím a už vychádzam z lesa do malej dedinky. Odtiaľ už je len pár metrov k Viktorovi. Zazvoním na zvonček a čakám pred dverami, z ktorých o chvíľku vybehne Viktor. "Ahoj Tami" "Čavko" pozdravím sa mu a objímem ho. Viktor je môj najlepší kamarát, je ako môj starší brat. Má o dva roky viac ako ja, teda 20 a spoznali sme sa keď som mala 4 roky a zablúdila som v lese. Vtedy som ten les ešte tak dobre nepoznala. Odvtedy sme spolu takmer vždy keď som s rodičmi na chate. Vieme o sebe všetko, zažili sme spolu kopec zábavy. "Čo sa stalo?" zašepkal mi do ucha, ja som ho však nepustila len som ho naďalej objímala. V jeho náručí som sa vždy cítila tak bezpečne. Dobre vedel, že niečo nie je v poriadku aj keď som mu ešte nič nepovedala. "Nejdeme sa prejsť?" povedala som, keď som ho konečne pustila. "Jasné, len si idem po bundu. Hneď som späť." Netrvalo dlho a už sme boli v lese, blúdili sme hore dole, prechádzali sme sa až sme si sadli na kmeň spadnutého stromu, ktorý nám vždy slúžil ako lavička. "Tak čo sa deje Tami?" spýtal sa a zahľadel sa na mňa." "Je to trochu komplikované..." "Dúfam, že to nesúvisí s Rišom?  ... Tami? .. len mi nevrav, že si mu zas uverila a opäť si sa s ním dala dokopy .." "Nie, to nie. S ním som už definitívne skončila. Ale ... Je tu jeden chalan ... mám ho veľmi rada .. ale neviem či som doňho zamilovaná. No mám pocit, že on sa do mňa zaľúbil a ja ho nechcem sklamať." odmlčala som sa a s očami plnými sĺz som sa pozrela na Viktora, ktorý ma hneď objal. "Neplač, bude dobre. Povedz mi všetko." a tak som mu rozpovedala celý príbeh, všetko čo sa s talo od môjho prvého stretnutia s Mirom. "Tak vieš, čo?" povedal keď som dohovorila "Teraz to nebudeme riešiť, užívaj si víkend, zabudni na chvíľu na okolitý svet a budeme sa zabávať ako inokedy, oukej ? Na chvíľku na Mira nemysli. V nedeľu, predtým ako pôjdeš domov, sa o tom porozprávame, dobre ?" "Tak fajn" povedala som a po dlhej dobe som sa usmiala. "Poď!" postavil sa a natiahol ku mne ruku. "Kam ideme?" chytila som ho za ruku a vstala som aj ja. "Uvidíš" Napadalo ma mnoho miest kam by sme mohli ísť, pretože tu je strašne veľa nádherných miest, no netušila som kde chce ísť tentokrát. Šli sme pomaly a popritom sme spomínali na zážitky z detstva. Keď sme už šli asi takú polhodinku došlo mi kam smerujeme. A nemýlila som sa. Naozaj sme o pár minút stáli pri malom jazierku ukrytom hlboko v lese. V lete  sme sa sem často chodili kúpať, voda bola príjemne osviežujúca. Teraz to tu vyzeralo veľmi pekne. Na jeseň som tu ešte nebola. Listy na stromoch mali mnoho farieb od rôznych odtieňov žltej až po červenú a dokonca tu bolo ešte niekoľko so zelenými listami.  Niekoľko listov však už opadalo a na zelenej zemi to vyzeralo krásne. Sadli sme si na lavičku, ktorú sme si pred tromi rokmi sami vytvorili a rozprávali sme sa. Debatovali sme sa o všetkom možnom i nemožnom, šteklili sme, zabávali a dobre sme sa nasmiali. Ani sme si nevšimli ako sa zotmelo. "Nevieš koľko je hodín?" opýtala som sa, keďže ja som so sebou mobil nemala. "Deväť preč päť minút" "Tak to by sme už mali pomaly ísť. O desiatej musím byť doma." "Tak ja ťa odprevadím." "Ďakujem." "V pohode." Vstali sme a vybrali sme sa smerom domov. Išli sme pomaly, keďže sme mali ešte takmer hodinu času. Keď už sme boli takmer na konci lesa, nevšimla som si vetvičku na zemi,  zakopla som a spadla som. "Nič sa ti nestalo?" pýtal sa ustráchane Viktor a pomáhal mi vstať. "Nie, nie, som v pohode." Vieš chodiť?" spravila som pár krokov a trošku ma zabolela pravá noha. "Áno, v pohode, to rozchodím." Keď som však spravila ďalších pár krokov noha ma zrazu príšerne zabolela  a znovu som spadla. "Tami, určite ťa tá noha nebolí?" "No tak trošku, ale to určite o chvíľu prejde." pokúšala som sa postaviť, no noha ma príšerne bolela. "Vezmem ťa na ruky a hotovo!" "Nie, nie, to zvládnem! Nebudeš ma predsa nosiť na rukách, veď som ťažká." "Nevymýšľaj! Povedal som, že ťa vezmem a hotovo!" chcela som ďalej protestovať, no to už si ku mne kľakol Viktor a bral ma na ruky. Keď sa postavil zadíval sa mi priamo do očí. Naše tváre boli tak blízko pri sebe. To je zvláštne ... "Mali by sme už ísť. O chvíľu musím byť doma." "Aha. Jasné, už idem." O päť minút sme už boli pred našou chatou. "Už ma môžeš pustiť. Tých pár metrov snáď prežijem." Neprotestoval a položil ma na zem. A opäť nastal ten zvláštny okamih. Stáli sme oproti sebe bez jediného slova a dívali sme sa do očí. Bolo to ako keby nás niekto zhypnotizoval. Potom som sa však spamätala a povedala som: "Tak ... teda .. ďakujem za krásne poobedie." "Nemáš zač. Vidíme sa aj zajtra ?" "Jasné, ale asi až poobede. Doobeda sa chcem poriadne vyspať a stavím sa, že rodičia mi zas vymysleli nejaký skvelý program." Vlastne, teraz mi napadlo, ja už poobede niečo mám. Nemôžeme až tak večer, okolo siedmej?" "Noo .. tak .. môže byť .. veď ja si už nejaký ten program na poobedie nájdem. Tak zajtra. Ahoj." "Ahoj. Teším sa." "Aj ja." a otočila som sa smerom k chate, no Viktor ma chytil za ruku, otočil ma a dal mi pusu na líčko. "Dobrú noc, slniečko." povedal a usmial sa na mňa. Ja som mu úsmev opätovala, zbožňujem, keď mi vraví slniečko, tak ma volá už odmalička. "Aj tebe."