10.diel

Keď som prišla domov, šla som hneď do kuchyne, lebo som už dosť vyhladla. Keď som si natierala chlieb maslom, prišla za mnou mamka a spýtala sa ma: "Ty chodíš s Viktorom?" čoooo ??? To ako ju mohlo niečo takéto napadnúť??? "Prosííím ?? To si ako vymyslela??" musím sa nad tým zasmiať. Veď to je absurdné! "Videla som, že ťa držal na rukách a potom ťa bozkával, pred našou chatou." Ahaaaa,  už mi je to jasné! "Mami! Ty keď chceš ľudí sledovať, aspoň ich sleduj pozorne a nedomýšľaj si hlúposti! Nabozkávali sme sa, len mi dal pusu na líčko, na dobrú noc. A na rukách ma nosil preto, lebo som v lese spadla a bolela ma noha." "Veď dobre! Nemusíš po mne hneď vrieskať! Ja som sa len pýtala." povedala a odišla. Keď som si dorobila večeru a zaliala čaj, pôodne som chcela ísť za rodičmi do obývačky,  no po tomto som sa radšej rozhodla ísť do svojej izby. Noha ma už takmer vôbec nebolela, čo ma tešilo. Keď som sa navečerala a vypila som čaj, ľahla som si do postele a začítala som sa do knihy. No po nejakom čase ma premohla únava, tak som knihu hodila na nočný stolík, zatvorila som oči a hneď som sa ponorila do ríše snov. Klop .... klop .... klop ... zrazu sa preberiem a počujem slabé klopkanie. Čo to sakra môže byť? Jaaaaj! Veď to bude iste Viktor. Máme taký "rituál". Vždy keď som na chate, v noci okolo jednej príde, ja z okna vyhodím rebrík z lana, zleziem po ňom a spolu ideme na lúku, ktorá je takmer uprostred lesa, kde pozorujem hviezdy až do rána. Vstanem z postele a utekám k oknu a otvorím ho. "Ahoj slniečko. Zobudil som ťa?" pýta sa ma potichu. "No, pravdu povediac áno, ale to nevadí." "Môžeš chodiť?" "Áno, áno, už je to v pohode. Chvalabohu." "Ideme na našu lúku?" opýta sa s iskričkami v očiach. "Jasné, že hej!" odpoviem a už leziem dole. Keď už stojím na zemi, pevne objímem Viktora a potom už kráčame smerom k lesu. Tesne pred ním sa rozbehnem a zakričím: "Stav sa, že tam budem prvá." Viem na stopercent, že Viktor nemá šancu. V behu som z nás dvoch bola vždy lepšia ja. Keď však o niekoľko minút počujem už len svoje kroky, zastavím a obzerám sa okolo seba. No Viktora nikde. Zvláštne. Aj keď je odo mňa pomalší, vždy beží tesne za mnou. Otočím sa smerom späť. Teda aspoň dúfam, že je to smer späť. Je dosť veľká tma na to aby som to vedela správne zhodnotiť. Keď ani o polhodinku Viktora nenájdem, usúdim, že som zablúdila. No fasa ! A čo teraz ? Je taká tma, že nedôjdem ani na lúku,  ani k jazierku. Zrazu však započujem puknutie vetvičky. "Viktor ??" zakričím, no nedočkám sa žiadnej odpovede. Vždy  mi rodičia vraveli, že v tomto lese straší, no ja som to nikdy nebrala vážne. Myslela som si, že len chceli aby som sa tu netúlala sama. Začínam mať strach. Viem, že Viktor to nie je. On by ma takto neľakal, určite by sa hneď ozval. Zrazu ucítim niečie ruky na mojom tele a keď chcem zakričať, niekto mi rukou zakryje ústa. Snažím sa kopať, udierať a dostať sa zo zovretia, no ten druhý človek je silnejší. "No tak mi poď pomôcť! Čo tam stojíš?" podľa hlasu súdim, že je to chalan, maximálne tak o rok alebo dva starší ako ja. Niekto mi zaviaže šatku okolo očí, takže už nevidím vôbec nič, o chvíľu mi niekto silno zviaže ruky za chrbtom a potom mi ten chalan čo už rozprával pošepne do ucha: "Teraz dám dole ruku z tvojich úst ale ty nesmieš kričať!" samozrejme hneď čo som mala voľné ústa vykríkla som, no to som asi nemala, pretože ten druhý mi strelil facku a keby ma ten prvý chalan nedržal, určite by som už ležala na zemi. "Si sa zbláznil? " ozval sa ten prvý "Nechceme ju predsa poškodenú. A ty!" rozprával zrejme ku mne. "Budeš ticho! Inak..." nedopovedal, no o chvíľu som zacítila studený nôž na svojom krku." Začala som sa triasť. Nie od zimy ale od strachu. "Prosím nechajte ma. Spravím čo len chcete. Koľko chcete peňazí? Povedzte si sumu a ja vám ju dám. Len ma prosím nechajte." Ozval sa smiech a po nejakom čase opäť prehovoril ten prvý chalan. "Zlatko, ale my nechceme peniaze! Nerob sa hlúpou! Vieš veľmi dobre, že my chceme teba, cica!" Fuuuuj on je nechutný. "A teraz, choď už!" pohla som sa pretože nôž bol ešte stále pri mojom krku. Chodili sme dosť dlho a mňa už pomaly premáhala únava a nohy ma strašne boleli, ale strach vo mne bol silnejší ako bolesť a nedovoľoval mi zastaviť. Po dlhej dobe som sa konečne dočkala: "Stoj!" povedal ten prvý chalan a ja som si konečne mohla vydýchnuť. No to som ešte nevedela, že tá chôdza bola nič oproti tomu čo sa bude diať o chvíľu ....