11.diel

"Sadni si!" povedal mi a ja som si poslušne sadla na zem. Rozviazal mi šatku, ktorú som mala na očiach a ja som si všimla, že ten druhý chalan je o kúsok ďalej a fajčí cigaretu. "Tak a teraz budeš dobrá a budeš ma poslúchať, inak si ma nepraj!" Začínala som tušiť čo príde, no ešte stále som niekde v kútiku duše dúfala, že sa mýlim. No márne. O chvíľu ma začal bozkávať, najprv celkom nežne, no potom stále nenásytnejšie, čo mi už bolo proti srsti. "Spolupracuj!" príkazal mi a vzal nožík čo ležal na zemi a priložil mi ho ku krku. "Inak bude veď vieš čo ..." Vyzliekol mi sveter a pokračoval v bozkávaní. Vedela som, že tomu čo ma čaká sa už vyhnúť nedá, tak som sa prestala brániť. Celý čas sa so mnou hral, akokeby som bola nejaká hračka a nie živá osoba. Keď sa mu podarilo dostať jeho jazyk do mojich úst začal sa mi rukami dobiedzať pod tričko, ktoré bolo čoskoro dole a potom svojimi perami skúmal zvyšok môjho tela. Najprv prešiel na krk až k prsiam, kde sa na chvíľu zastavil. Vyzliekol mi podprsenku a najprv moje prsia skúmal rukami. Najprv mi ich len jemne hladil, čo by mi bolo možno za iných okolností príjemné, no teraz ani zďaleka, potom ich však stláčal až príliš silno a keď som sykla bolesťou len zahundral "Tíško cica, zatiaľ ti to ide perfektne!" Potom sa mojim prsiam venoval svojim jazykom, keď sa toho dostatočne nabažil, prešiel na brucho, ktorému venoval maximálnu pozornosť. Až mi to bolo divné. Myslela som, že keď chce niekto človeka znásilniť tak sa s ním nehrá ale to vybaví raz dva. Potom mi vyzliekol nohavici, a zároveň si vyzliekol aj tie svoje. Boli sme už len v spodnom prádle, keď sa opäť vrátil k mojim ústam. "No tak sa už s ňou toľko nehraj ! Aj ja si chcem užiť. Ozval sa z diaľky ten druhý." "Daj mi pokoj! Ja si budem robiť čo chcem!" Potom nás však už zbavil posledného oblečenia a vnikol do mňa. Aj keď sa snažil byť nežný, mňa to príšerne bolelo a želala som si aby už bol koniec. Keď už dostal čo chcel začal sa obliekať a mne povedal "Môžeš sa obliecť, ale nepohni sa od nás ani na krok!" Spravila som čo mi kázal. Keď som bola oblečená sadla som si k stromu a začala som tíško plakať. Prečo ja ? Čo som komu spravila ? Som až taká zlá ? Naozaj som si toto zaslúžila? Tieto a mnoho ďalších otázok sa mi vírilo v hlave. O chvíľu však ku mne prišiel ten druhý chalan a situácia sa opakovala. Tentokrát to však išlo rýchlejšie. Nehral sa so mnou tak ako ten prvý. Aspoň som to mala rýchlejšie za sebou. Keď boli obidvaja spokojní prišiel ku mne ten prvý a povedal "Ak o tomto niekomu povieš,  tak si nás nepraj! Neschytáš to ty ale tvoja rodina." Potom ma udrel do hlavy a potom si už pamätám len tmu ... "Tami ! ... Tami ! .. Slniečko moje, čo sa ti stalo?" Otvorím oči a pred sebou vidím Viktora. Ešte stále je tma. Zmätene sa obzerám okolo seba a až po pár  sekundách si spomeniem na to čo sa stalo. "Nič, nič, všetko je v poriadku. Len som bola strašne unavená a zaspala som. Tak som sa o teba bála. Kde si bol?" povedala som a musela som ho objať. Konečne som sa cítla v bezpečí. Toto som potrebovala. Jeho objatie mi vždy tak pomáhalo. "Akosi som  zablúdil. Som tak rád, že som ťa našiel. A už aj viem presne kde sme. O chvíľu sme na lúke." "Viktor, nemohli by sme sa na to prosím vykašľať? Prosím odprevadil by si ma domov? Som nejaká unavená, radšej by som si šla ľahnúť." "Jasné, v pohode. Pôjdeme inokedy." Celú cestu sme neprehovorili ani slovo, len sme potichu  kráčali. Mala som strach aby sme nestretli tých dvoch uchýlov, no nakoniec sme štastne došli až k mojej chate, kde som sa s Viktorom rozlúčila a šla som do svojej izby. Ľahla som si dopostele,  kde som od únavy hneď zaspala. ...