13.časť

13.časť

Keď som ráno otvoril oči Ali ešte spala,  vyzerala ako anjel, je prekrásna. Nechcel som ju budiť tak som si šiel dať sprchu. Keď som vyšiel z kúpeľne pozrel som sa na hodinky a bolo už pol dvanástej, najvyšší čas naraňajkovať sa. Potichúčky som prišiel k Ali a pošepol som jej : „Ali vstávaj! Už je takmer obed,“ „Dobré ráno. Koľko je hodín?“ odvetila mi rozospatým hlasom, „Pol dvanástej,“ „Čo ???? Prečo si ma nezobudil skôr? Veď ja musím ísť na vlak,“ povedala rozhorčene a už sa chcela postaviť, no ja som ju zadržal  „Kľud! Veď máš čas. Veď nechodí len jeden vlak za deň. Ja teraz idem spraviť raňajky a ty sa zatiaľ obleč,“ povedal som a zamieril som do kuchyne pripraviť raňajky, no vo dverách som ešte zastavil a spýtal som sa:   „Zalejem ti kávu? Čaj?“ „Radšej tú kávu, prosím ťa,“ odpovedala a ja som teda išiel spraviť tie raňajky. O pár minút, keď som práve natieral chlebíky nátierkou, Ali ma nečakane objala okolo pása, takmer som dostal infarkt. „Naľakala si ma,“ „Máš zlé svedomie ?“ zašepkala mi do ucha „Ha ha!“ fakt vtipné. Ale keď sa zamyslím tak má pravdu. Mám zlé svedomie, keď si predstavím ako hlúpo som ju využil, vyspal som sa s ňou aj keď s ňou nechcem mať žiaden vzťah ale ona si teraz určite myslí, že to znamenalo niečo oveľa viac. „Raňajky už hotové?“ opýtala sa ma a na to som zrazu zacítil ako ma rukami jemne hladí pod tričkom, neskutočne ma tým dráždila, najradšej by som sa hneď otočil a celú ju vybozkával. Nakoniec som sa premohol a odpovedal som s úsmevom na tvári: „Ešte nie. A ani tak skoro nebudú ak sa na mňa budeš takto lepiť,“ „ Jáj, tak to prepáč. To ťa nebudem rušiť!“ upst, to som asi nemal. Teraz sa určite urazila. Sakra! „Ale veď ja som to tak  nemyslel,“ a rýchlo som sa k nej otočil a rukami som ju objal okolo pásu. „Teraz si ma chceš udobriť?“ „No, hej... “ „ Ale to nebudeš mať také ľahké!“ Takže ona sa chce hrať hej? Tak toto sa mi páči. Najprv som ju pevne objal, vášnivo ju pobozkal, potom som ju zdvihol, ona mi okolo pásu omotala nohy a zamieril som k najbližšej väčšej ploche, ktorú som uvidel, teda k jedálenskému stolu, na ktorý som ju položil. Začal som ju vášnivo bozkávať a vyzliekať jej tričko, no nakoniec z toho nič nebolo, ale hlavne, že Ali sa pobavila. Išiel som teda dorobiť tie raňajky no ona ma po chvíli opäť vyrušila: „Miro? Mám pre teba darček,“ „Fíha. Si si istá, že si ho zaslúžim?“ odpovedal som sústrediac sa na prípravu raňajok. Keď mi konečne ten darček „dala“ myslel som, že ju zabijem. Spravila mi totižto cucflek! Toto keď niekto uvidí, alebo nejaký fotograf odfotí tak budem mať čo robiť aby som to vysvetlil. No ja som to len tak nenechal a spravil som jej tiež jeden i keď trochu výraznejší ako je ten môj ale nevadí.
Keď odchádzala z izby aby si ho aspoň trochu zamaskovala cucflekom, šiel som tesne za ňou, no ona vo dverách zastavila a otočila sa takže som mal čo robiť aby som do nej nenarazil. Chcela niečo povedať, ale keď som sa jej zadíval do tých jej prekrásnych očí prestal som sa ovládať, zabudol som na všetky svoje doterajšie úvahy a nemohol som jej krásnemu úsmevu odolať. Chytil som ju za ruky, naše prsty sa preplietli, pritlačil som ju na dvere, tie sa zatvorili. Naše telá sa jemne dotýkali, neprestával som jej hľadieť do očí tak ako ona mne. Už som to nevydržal a pobozkal som ju, bozky boli čím ďalej tým vášnivejšie. O chvíľu sme už ležali na posteli a lačne sme sa bozkávali. No tento krát prebrala velenie Ali čo ma potešilo. Milujem totiž keď sú dievčatá takéto vášnivé a iniciatívne. Potom sme sa ešte dlho spolu maznali a navzájom dráždili, bolo to dokonalé. Keď sme už boli obaja nahí pomaly som do nej vnikol a začal prirážať. Keď bolo po všetkom bez slova sme ležali vedľa seba. A vtedy mi došlo čo som spravil. Čo som zas  spravil! Ako som mohol? Opäť spraviť tú istú chybu. Ako je to možné? Naozaj ju milujem? Nie! To nie je možné. Tak toto sa mi ešte nestalo. Ešte nikdy som nebol takto zmetený. Čo mám teraz robiť? Musím s tým prestať! Nie, my nemôžeme byť spolu. Hlavne nie v mojej situácii. Náš vzťah by určite dlho nevydržal a Ali by potom bola sklamaná. Musím  s tým prestať, kým nie je neskoro. Snáď to pochopí. Vtedy som si spomenul na refrén tej piesne čo mi pred dvoma týždňami ukázal Roman, na ten text, ktorý sa mi celkom páčil ale vtedy som ho nemohol použiť. ´Že čo sa týka lásky už to nevadí, keď klamaním si ľudí chceme podriadiť a na ničom už nezáleží ani tým, čo sú vierou v Boha desne opití ...´ Tie slová sa mi vynárali v mysli stále dookola. Keď klamaním si ľudí chceme podriadiť,... Presne to som teraz spravil. Tváril som sa, že ju milujem, čo síce aj možno je pravda ale ja sa musím zmieriť s tým, že nie je. Nesmiem si pripúšťať, že ju milujem, bohužiaľ to nejde. Takže som ju oklamal a tak som si ju podriadil. Tak som dostal čo som chcel,  chcel som sa s ňou vyspať a podarilo sa mi to. Som ja ale hnusný sebecký hajzel. Bože ako sa asi bude cítiť keď to zistí? Z myšlienok ma prebral ten jej prekrásny hlas: „Ďakujem Miro. Bolo to krásne,“  „Áno to bolo. Bola si skvelá,“ povedal som úprimne a venoval som jej ešte jeden bozk. Posledný krát som chcel ešte zacítiť chuť jej pier. Ale tento krát to bol už len taký letmý bozk, nebol taký vášnivý a taký úprimný ako predtým. Vstal som a s neprítomným výrazom som sa obliekol a šiel som  konečne dorobiť tie raňajky. Keď už bolo všetko na stole prichystané zavolal som Ali nech sa príde najesť. Jedli sme v tichosti. Nikto neprehovoril. Keď sme dojedli začal som špinavý riad odkladať do drezu. No netrvalo dlho a Ali mi položila nečakanú otázku: „No ... chcela som sa ťa opýtať, už skôr, že ... čo bude teraz?“ vedel som, že tým myslí ako to bude medzi nami dvoma ale pre istotu som sa opýtal: „Ako to myslíš?“ „No, že ako to bude teraz s nami dvoma?“ vedel som, že táto otázka skôr či neskôr príde a že na ňu budem musieť nejako odpovedať. No nečakal som, že to bude až tak skoro a preto som zareagoval asi dosť prudko a nepremyslene: „No nijako.... Ja som si myslel, že vieš, že to bol iba taký krátky románik. Proste sme to tak obaja cítili a spravili sme to. Ja som sa ťa v noci jasne pýtal, že všakže to nebude znamenať, že spolu chodíme a ty si povedala, že nebude.... Dúfam, že si nečakala inú odpoveď a že ostaneme kamaráti, lebo si strašne zlatá baba a dobre sa s tebou rozpráva,“ Keď som to dopovedal uvedomil som si, že som asi spravil chybu a veľmi som jej tým ublížil. Ale aspoň to už mám za sebou. Počkať! Ja teraz vážne myslím len na seba? Ali teraz plače v kúpeľni, je určite úplne na dne a ja som taký sebec, že myslím na seba a som rád, že to už mám za sebou? Nie! Takto to ďalej nejde. Musím to nejako napraviť. Pomalými krokmi, uvažujúc čo jej poviem aby som to ešte viac nepohnojil idem smerom ku kúpeľni ale zisťujem, že je zamknutá. „Ali? Si v poriadku? Ty sa hneváš? Otvor mi! Prosím!“ Keď mi konečne po pár minútach čakania otvorí, vojdem dnu a sadnem si na studenú dlážku vedľa nej. Musím jej niečo povedať, nedokážem sa pozerať ako jej stekajú slzy po tej nádhernej tvári. „Ali prepáč mi to. Ja som vôbec netušil, že budeš reagovať takto. Prosím neplač,“ utriem jej rukou slzy a pokračujem: „Ja som si vážne myslel, že sme si to predtým ujasnili. Keby som vedel,  že budeš reagovať takto, tak by som to nikdy nespravil,“ Uvažuje,  nad niečím silno premýšľa. Hnevá sa na mňa, chcela by mi najradšej vynadať? Alebo je do mňa tak zamilovaná, že by ma teraz najradšej vybozkávala? Nad čím toľko uvažuje? Pomaly jej prestávajú tiecť slzy.„No vidíš. Takto to je už lepšie,“ poviem keď zbadám slabý pokus o úsmev na jej tvári. „Teraz sa osprchuj,  daj do poriadku, kľudne si požičaj čo potrebuješ. Ja ti idem po oblečenie a potom ťa odnesiem autom domov. Musím si v Prešove dohodnúť nejaké veci ohľadom jedného koncertu. Mal som tam dnes volať ale radšej tam pôjdem osobne. Po ceste sa môžeme ešte zastaviť na obed a pokecať, ak budeš chcieť,“ vysypem zo seba na jeden dych a dúfam, že nepovie nie. Vstanem a čakám na odpoveď. Nakoniec súhlasí. Idem jej teda po to oblečenie. Keď jej ho donesiem idem sa aj ja dať do poriadku. Oblečiem sa, učešem si vlasy a vtedy sa mi v hlave vynoria slová. Slová, vety, rýmy, slovné spojenia, proste rýchlo schmatnem papier čo je na stole, zo šuflíka vytiahnem pero a rýchlo si na papier zaznačujem moje uponáhľané myšlienky. Zatiaľ to však nie je text piesne, sú to len také čmáranice,  slová, ktoré mi teraz zišli na um. Ale keď sa nad tým trošku pozastavím a premyslím si to určite z toho raz bude skvelý song. Večer ho určite dokončím. „Tak môžeme vyraziť?“ pýtam sa Ali, ktorá práve vyšla z kúpeľne už v chodbe. Onedlho už mlčky kráčame k autu. A mne sa v hlave premieta film. Film nás dvoch. Neprešiel ani jeden deň a my sme toho už toľko prežili. Ktovie či aj Ali o tom uvažuje. To už stojíme pri aute, nastúpime a vyrážame z parkoviska smer Prešov. Ali si najprv vybavila pár telefonátov no potom nastalo dosť trápne ticho tak som radšej pustil cédečko.