15.časť

15.časť

 * O dva týždne neskôr.

Už sú to dva týždne. Dva dlhé týždne čo som nepočula jeho hlas, nevidela jeho čarokrásne oči, necítila teplo jeho tela. Pomaly si začínam myslieť, že to bolo príliš krásne na to aby to bola skutočnosť. Čo keď to bol len rozprávkovo krásny sen? Veď som sa cítila ako v nejakom romantickom filme bohužiaľ so smutným koncom. Nebolo minúty čo by som naňho nepomyslela, nebolo hodiny čo by som si nepripomínala naše spoločné zážitky, nebolo noci čo by som nepreplakala. Celé dni sedím doma, zatvorená v svojej izbe a premýšľam, uvažujem, plačem a nie som schopná žiť život ako predtým. Doteraz som každý deň trávila s nejakými kamarátkami alebo inými, mne blízkymi osobami. Často sme cestovali na rôzne výlety po celom Slovensku, sem-tam sme išli aj do zahraničia, no teraz ma nikto nevie dostať ani 5 metrov od domu. Rodičia sú z toho už na nervy. Trápi ich, že som taká nešťastná. Nevedia čo mi je. Mamka sa už párkrát pokúšala zistiť čo sa mi stalo, no ja som jej nič nepovedala. Jedine Janka a Zuzka vedia o mne všetko. No ani tie ma nedokážu vytiahnuť z domu. Veľakrát ma už volali na diskotéku alebo len tak do baru, či na kávu. No ja som sa stále nejako vyhovorila a namiesto zábavy som si vybrala samotu v mojej izbe. Nechápem prečo sa takto trápim. Stojí mi za to nejaký bezcitný a namyslený chalan ? Viem, že nie, že on na mňa už isto zabudol, veď inak by sa mi ozval, ale moje srdce to stále nejako nevie, alebo nechce pochopiť a stále po ňom túži. Minulý týždeň som mala narodeniny, 20 rokov. Ani jednu blbú sms mi nevedel poslať. A vedel, musel vedieť, že mám narodeniny. Rozprávali sme sa o tom v jeho obývačke. Vravela som mu, že o týždeň mám narodky, že by sme ich mohli osláviť a on súhlasil. Ale asi mu za to nestojím. Dosiahol čo chcel, vyspal sa so mnou a potom ma odkopol. Typický chlap. Čo iné som mohla čakať ? Mala by som sa spamätať. Áno! Takto to už ďalej nejde. Vstala som z postele, už bolo načase veď je jedenásť hodín. Sadla som si k počítaču, prihlásila som sa na facebook a dohodla som si stretko s Jankou. Rozhodli sme sa, že spolu pôjdeme nakúpiť pár vianočných darčekov, keďže Vianoce tu sú už onedlho. Potom som sa obliekla, namaľovala a učesala sa. O pár minút mi už zvoní Janka na zvonček. Vybehnem von a od radosti, že ju konečne vidím som ju silno objala. „Ani nevieš aká som rada, že ťa konečne vidím.“ „To ja som rada, že si sa konečne ozvala a konečne vypadneme niekde von. Tak ideme na nákupy nie?“ „Jasné, poďme.“ Zašli sme do najbližšieho obchodného centra lebo sa nám v tej zime nechcelo prechádzať vonku. Najprv sme si dali kávu na aby nás trochu zohriala a potom sme sa vybrali na tie nákupy. Po dvoch hodinách blúdenia po všelijakých obchodoch som mala nakúpené darčeky pre rodičov a Zuzku. Ostatné dokúpim inokedy. Potom sme sa pomaly vybrali na cestu domov. Už sme boli len pár metrov od môjho domu keď m zazvonil mobil. Prudko som zastala. Vedela som kto mi volá. Túto pieseň mám totiž nastavenú len na jedinú osobu. „Ali? Prečo nezdvihneš ten mobil?“ „To je on!“ „Kto on? Miro?“ Ja som len nemo prikývla. „Tak to zdvihni! Okamžite!“ Nakoniec som poslúchla, vytiahla som mobil z vrecka a prijala som hovor. „Prosím?“ „Ahoj Ali,“ ozval sa veselý Mirov hlas na druhej strane „prepáč, že som ti nezavolal na narodky ale mal som strašný zhon okolo nahrávania cédečka tak ešte dodatočne všetko najlepšie.“ „Ďakujem,“ takže on predsa len nezabudol, takže ešte stále sa na mňa nevykašľal úplne. „A inak .. dnes idem do Košíc, cez Prešov. Tak som rozmýšľal či by sme sa nemohli stretnúť. Tak okolo šiestej večer. Vyhovuje ti to?“ „Taaak ..“ Bože čo mám povedať? Na jednej strane ho strašne túžim vidieť, ale na druhej sa bojím, že to stretnutie mi vôbec nepomôže, práve naopak, bojím sa, že mi ešte viac ublíži. Práve teraz keď som sa rozhodla, že idem ďalej, že aj keď nikdy na to nezabudnem, tak musím to prekonať a žiť normálne. Ale ja aj tak neodolám a poviem: „No dobre, tak teda o šiestej pred mojím domom.“ „Super, teším sa, tak zatiaľ ahoj.“ „Čau“ povedala som a zložila telefonát. Potom som povedala Janke ako som sa s ním dohodla a tá mi zvyšok cesty stále opakovala, že sa nemám trápiť tým čo bude, že medzi nami nič nie je, že to bude v pohode. Lenže jej sa to ľahko povie, ona nevie ako sa teraz cítim. Nikto si to nevie ani len predstaviť aké mám teraz pocity. Keď sme už stáli pred domom, rozlúčili sme sa a ja som so smútkom v srdci vošla dnu. Keďže som dnes ešte nič nejedla, spravila som si rýchlo palacinky a potom som rozmýšľala ako dnešný večer asi dopadne. Hodinu predtým ako sme sa mali stretnúť som sa obliekla a upravila. Keď zazvonil zvonček celá som sa rozklepala. Nie! Ja to musím zvládnuť! To bude určite v pohode. Veď to je len obyčajné stretnutie. Po týchto upokojujúcich slovách som vstala z postele a vyšla pred dom. A tam už stál on. Vlasy dokonalo upravené i keď niekto by si pomyslel, že keď ráno vstal z postele nestihol sa ani učesať, ale podľa mňa to vyzerá dokonalo. Pozrel sa na mňa, premeral si ma odhora až dole. Potom sa mi zadíval do očí. A v tej chvíli som mala strašnú chuť rozbehnúť sa, objať ho a pobozkať ho. No vedela som, že to nemôžem. Preto som len pomalým krokom šla k nemu a snažila som sa neukázať môj smútok navonok.