15.diel

Keď som vyšla o pol hodinu z brány, Miro ma tam už čakal. Keď ma uvidel, na tvári sa mu vyčaril krásny úsmev. Pristúpila som blízko k nemu "Ahoj" pozdravila som, no on namiesto pozdravu prerušil medzeru medzi nami a vášnivo ma pobozkal. Tak mi to chýbalo, tak mi chýbali tieto bozky a dotyky, ktoré ich sprevádzali. Jednou rukou so si ho chytila za tričko a pritiahla som si ho bližšie k sebe, druhú som mu zaborila do vlasov a bozky som mu s radosťou opätovala. Víšeň v nás stúpla, Miro ma svojimi pevnými rukami chytil za boky a pevne natlačiť na stenu bloku, pomaly prechádzal z pier na krk, čo mi konečne umožnilo nadýchnuť sa, až sa dostal k uchu,  do ktorého mi zašepkal: "Chýbala si mi, ... strašne." "Aj ty mne" a opäť som spojila naše pery. "Nejdeme do vnútra?" spýtal sa po chvíľke. Najprv som sa musela trošku vydýchať, až tak som odpovedala: "Teraz nie, mám doma rodičov." "Tak ťa pozývam do cukrárne, chcem s tebou niečo dôležité prebrať." Čo môže byť také dôležité, že mi to nemôže povedať tu, na ulici. "Tak fajn, môžeme ísť." Pomalým krokom sme sa vybrali k neďalekej cukrárni. Po ceste sme debatovali o všeličom možnom ako my už zvykneme a dosť sme sa pritom nasmiali. V takýchto okamžikoch, keď nám je takto krásne si uvedomujem, že mám Mira viac než rada, že k nemu cítim oveľa viac. Ale potom keď som sama a zas nad tým všetkým uvažujem tak mám pocit, že ho nemilujem. Som strašne zmätená. "A sme tu." povedal Miro keď sme už stáli pred dvermi malej cukrárne. Vošli sme dnu a sadli sme si k malému stolu pre dvoch v zadnej časti cukrárne. "Tak o čom si to chcel so mnou rozprávať?" spýtala som sa s úsmevom na tvári, keď sme sa usadili. To som ešte netušila, že môj úsmev o chvíľu zmizne. "Najprv si niečo objednajme." navrhne. On sa tomu stále snaží vyhnúť. To nevyzerá dobre. Prelistujeme si jedálny lístok a obaja si dáme zmrzlinovo ovocný pohár. Ja čokoládovo vanilkovú zmrzlinu s jahodami a Miro orieškovo vanilkovú zmrzlinu s malinami. Keď sú poháre na stole, Miro pomaly začne rozprávať. "Ja ... ani neviem ako mám začať ..." Chytím ho za ruku, ktorú má položenú na stole. "Najlepšie by bolo začať od začiatku. Miro v pohode, nech je to čokoľvek ja to prežijem. Neboj sa." Letmo sa usmeje, no keď začne znova rozprávať, na tvári má opäť smutný výraz. "Vieš .. ja ... musím ... na mesiac odísť ... do .. Ameriky .." ....