16.diel

Ty kokos, tak toto som nečakala. Viem, že mesiac nie je taká dlhá doba, že to rýchlo ubehne,  to by sme zvládli. Lenže ja Mira poznám až prílš dobre na to aby som verila tomu, že tam ostane len mesiac. Mirovým snom vždy bolo ísť do Ameriky a tam sa presadiť. Miro už odmalička túži po sláve, veľkom publiku a obdive. Nemôžem mu brániť odísť, je to jeho sen, vidím mu na očiach ako tam chce ísť. Viem, že to bude znamenať, že už sa nikdy neuvidíme, bude to pre mňa veľmi ťažké ale zvládla som už aj horšie veci, toto tiež určite zvládnem. "Tami, v pohode ? Ja .. strašne rád by som tu ostal, ale ... toto je šanca, ktorá sa už viac nemusí opakovať. Skontaktoval som sa s jedným skvelým americkým producetnom, ktorý mi umožnil nahrať dve pesničky uňho v štúdiu. A .. je to len mesiac. To prejde raz dva. A keď sa vrátim, všetko bude ako predtým." Ako predtým ??? Zas bude cestovať hore dole po celom Slovensku a Česku? Raz bude v Košiciach, raz v Prahe a potom na pár dní v Bratislave? "Ale veď ja ťa tu nedržím, nepovedala som, že tam nemáš ísť, viem, že je to tvoj veľký sen. Teraz sa ti môže splniť, bolo by hlúpe to nevyužiť. Veď ja ti ani nemôžem zakázať tam ísť, veď .. my vlastne spolu ani nechodíme..." Miro sa zatváril dosť nechápavo tak som sa pustila do vysvetľovania "Len nevrav, že nemám pravdu. Stretávame sa párkrát do mesiaca, vtedy spolu väčšinou spíme alebo ideme na prechádzku, inokedy si len píšeme na facebooku alebo sem tam spolu telefonujeme. Toto je vzťah?" Na odpoveď som si musela chvíľu počkať, Miro si to zrejme potreboval ujasniť v hlave. "vlastne ... asi .. máš pravdu. Nie je to vzťah. Napravím to. Keď sa vrátim tak všetko bude inak, všetko bude lepšie." On sa fakt chce vrátiť ? Alebo to vraví len preto aby si ma nechal v zálohe keby mu to v Amerike náhodou nevyšlo a musel by sa vrátiť na Slovensko ? " Tami, sľubujem, že všetko bude dobré" povedal keď uvidel môj smutný výraz. Zdalo sa, že chcel pokračovať, no v tom ho prerušil mobil. Čakala som, že ho nezdvihne, no zjavne som sa mýlila. "Prepáč ale toto je veľmi dôležité." ospravedlňujúco na mňa pozrel a prijal hovor. Nepočúvala som čo vraví do telefónu, myšlienkami som bola v Amerike. Ja na vzťahy fakt nemám šťastie. Vždy som vedela, že chlapi sú svine. Tu je dôkaz. Ale. Ja sa naňho nehnevám. Veď od tohto "vzťahu" som si predsa nič nesľubovala. Brala som ho len ako také "zkrášlenie" života. Ja som vlastne ani nechcela aby z toho bola láska, či ? "Tami, je mi to ľúto ale budem musieť odísť." povedal, pričom už platil účet. Bez slova sme vyšli z cukrárne, kde sme ešte chvíľu stáli obaja bez slova. "Takže," odhodlala som sa začať "Dnes sa vidíme naposledy?" sklopila som hlavu. Miro ma jemne chytil za bradu, čím mi hlavu nadvihol a donútil ma pozerať sa mu do očí. Usmial sa tým úsmevom, ktorý ma vždy dosáva do kolien a až tak mi odpovedal "Jasné, že nie. Odchádzam až o týždeň, potom idem na mesiac do Ameriky a keď sa vrátim, znova sa uvidíme." Na to ma krásne pobozkal a opäť sa mi zadíval do očí. "Ale teraz musím odísť, potrebujem si niečo dôležíté vybaviť. Ale sľubujem, že čoskoro sa uvidíme." Ešte ma letmo pobozkal a už odchádzal. Kým mi došlo čo sa práve stalo, stála som tam ešte dobrých desať minút. Potom som sa so slzami v očiach pomaly pobrala domov, kde som došla až za tmy, zamkla som sa v izbe,  hodila som sa na  posteľ a slzy som nechala voľne stekať po lícach ...