17.časť

11.09.2011 22:49

17.časť

Vyliezla som z postele a snažila som si neuvedomovať, že dnes opäť uvidím Mira. Aj keď na jednej strane som ho už dlho nevidela a chýba mi ale zas na druhej strane viem, že tým, že ho uvidím mi bude ešte horšie. Celý deň sa mi nič nedarilo. Ráno keď som si nalievala kávu do hrnčeka vyliala sa mi káva na celú kuchynskú linku. Keď som varila obed rozbil sa mi tanier, keď som bežala dole po schodoch potkla som sa a mala som čo robiť aby som nespadla. A to je len pár vecí,  ktoré sa mi udiali. Koncert sa má začať o siedmej na námestí no ja som so Zuzkou a Jankou dohodnutá, že pre mňa prídu o šiestej. Bolo pol piatej tak som si povedala, že by bolo načase sa začať chystať. Vošla som najprv do kúpeľne, kde som si dala fajnú teplú sprchu a umyla som si vlasy. Keď som z nej už vychádzala padol mi zrak na žiletku. Keďže som mala dosť veľké nervy ako to dnes dopadne, neodolala som a opäť som sa porezala na ľavej ruke. Bolesť som už vôbec necítili i keď teraz som mala pocit akoby som sa porezala trošku silnejšie ako zvyčajne. Pociťovala som len úľavu, ako zo mňa všetko padá, akoby som bola najšťastnejší človek na svete, bez problémov, bez smútku. Bolo mi skvelo. Keď mi prestala tiecť krv vysušila a vyžehlila som si vlasy. Potom som sa namaľovala a nakoniec som sa postavila pred skriňu a rozmýšľala čo si obliecť. Keďže je dosť zima tak si nemusím brať tričko s dlhým rukávom, už som toho mala po krk, dám si nejaké tričko s krátkym rukávom, áno to čierne s veľkým červeným srdcom na prednej strane a cez neho bol čierny nadpis: Listen your heart, a s výstrihom v tvare V. Obliekla som si ešte rifle a tmavomodrý sveter. Keďže je chladno tak ho určite nebudem vyzliekať takže si nikto nič nevšimne. Ešte som sa obzrela v zrkadle a to som už počula zvonček. Rýchlo som schmatla kabelku a nahádzala do nej potrebné veci a šla som otvoriť. Vo dverách už stáli Janka a Zuzka. Pomalým krokom sme sa vybrali na námestie, ktoré nie je ďaleko. Bolo tam už pár ľudí no ešte sa dalo dostať aj do prvej rady. Aj keď som najprv nechcela dievčatá ma prehovorili aby sme šli do prvej rady. Tak sme sa teda postavili celkom do stredu a čakali sme na začiatok koncertu, ktorý mal byť o pol hodiny. Zvyšný čas ubehol rýchlo a o chvíľu sa už na nás z pódia usmieval blonďáčik s gitarou v ruke. Vítal dav fanúšikov a očami blúdil po ľuďoch, určite hľadá mňa. Začal spievať prvú pieseň, Kvapky. Keď ju dospieval konečne mu padol zrak na mňa. Usmial sa a žmurkol. Ja som mu úsmev, ani neviem prečo, ochotne opätovala. Koncert sme si všetci užívali a dokonca aj ja som na pár chvíľ dokázala zabudnúť na to ako mi ublížil, ako ma využil a odkopol. Práve dospieval pieseň Suchý ľad a prehovoril: „A teraz si dáme poslednú pesničku. Bude to song, ktorý som ešte na žiadnom koncerte nehral a chcem ho odprezentovať práve tu. K tejto piesni ma inšpirovalo jedno dievča, ktoré mám veľmi rád a ktorému som neskutočne ublíž. Pokúsil som sa vcítiť do jej pocitov a napísal som toto...“ pozrel na okamih na mňa a po pár úvodných tónoch začal spievať. „Sedí v tme, cíti sa byť niekým oklamaná

V duši vie, komu bola v noci zapredaná

Tak prečo,  nepovie jej niekto? Aspoň niečo, možno raz aj všetko ...

Nadránom prebúdza sa polovyzlečená

Oči lesklé, slzami je celá premočená

Tak prečo, nepovie jej niekto? Aspoň niečo, možno raz aj všetko...

Že čo sa týka lásky už to nevadí,

Keď klamaním si ľudí chceme podriadiť

A na ničom už nezáleží ani tým,

Čo sú vierou v boha desne opití

Ticho vzdychá, drieme myšlienkami zahalená

Vzdychmi tichá, v zrkadlách tvár ponížená

Tak prečo, nepovie jej niekto ...“

No to som už ďalej nemohla počúvať. Vedela som, presne som vedela čo tým myslí. Ako? Ako to dokázal? Ako je možné, že tak presne vie opísať moje pocity? Začala som sa predierať davom ľudí a snažila som sa dostať čo najďalej od pódia. Keď sa mi podarilo dostať sa von z davu počula som, že pieseň už skončila a Miro sa začal lúčiť s fanúšikmi. Ponáhľala som sa domov. Nechcela som ho už viac počuť ani vidieť. Nesmiem ho vidieť. Neprežijem ten pohľad do jeho prekrásnych zelenohnedých očí. Keď som už stála pred dvermi a išla som odomknúť započula som za sebou jeho hlas:„Ali! Prosím stoj! ...“