17.diel

Čakala som, že Miro sa mi ozve hneď na druhý deň. Alebo o dva dni. No mýlila som sa. Celý týždeň som chodila ako bez duše, nič som nejedla, nechodila som vonku, nedvíhala som telefón ani neodpovedala na smsky. Vždy keď mobil začal zvoniť rýchlo som ho schmatla, ,no keď som na displeji neuvidela Mirovo číslo, opäť som ho hodila na stolík. Po pár dňoch som si konečne priznala: "Zamilovala som sa do ňho." To čoho som sa tak bála, čomu som sa tak vyhýbala, nakoniec ma to neminulo. Opäť som spravila tú istú chybu. Ja sa snáď nikdy nepoučím. Napokon som zaspala s myšlienkami, že Miro už o dva dni odchádza a zrejme sa so mnou ani nerozlúči. Na druhý deň ráno ma zobudí zvonenie a následné klopanie na dvere. Bože prečo nemôže ísť dnes otvoriť matka? Keď zvonenie a kolapnie neutícha, vytrepem sa z postele a po ceste k dverám zistím,  že nikto nie je doma. Ešte s polozatvorenými očami otvorím dvere a to čo za nimi uvidím ma okamžite preberie. "Miro???" Neverím vlastným očiam. "Ahoj Tami. Zobudil som ťa ? Prepáč to som nechcel. Len som myslel, že by sme si mohli dnes spraviť pekný deň keďže zajtra odchádzam." Keď to dopovie, zatvorí za sebou dvere a za boky si ma pritiahne k sebe. "Veľmi si mi chýbala." zašepká mi do ucha a nežne ma pobozká. Milujem jeho bozky, sú také nežné a zároveň dravé. Pomaly sa presúvame do mojej izby. Keď ma však Miro položí na posteľ a opatrne si na mňa ľahne, zrazu sa mi v hlave vynorí spomienka. Spomienka na to čo sa stalo prednedávnom v lese. Keď ma uniesli tí dvaja muži. Prudko od seba Mira odtlačím a skríknem "Nie!" z čoho je Miro dosťšokovaný. Sadnem si do rohu postele a z očí sa mi začnú valiť slzy. "Tami? Čo sa deje? Spravil som niečo zlé ?" Pýta sa ma ustráchane a opatrne si prisadne ku mne. SSnaží sa nerobiť žiadne prudké pohyby aby zas nespravil niečo zlé. Jemne ma pohladí po vlasoch. "Stalo sa niečo?" Rukami si objímem kolená a sklopím hlavu. "Prosím nechaj ma samú. Bude to tak lepšie." Poviem pomedzi vzlyky. "Čo bude lepšie? .. Aha, ty sa hneváš kvôli tomu, že som sa ti celý týždeň neozval? Ja som aj chcel, vážne, ,ale mal som okolo tej Ameriky strašne veľa vybavovačiek. Nemal som čas sa ani poriadne vyspať. Denne som spal maximálne dve hodiny ..." "Miro tu vôbec nejde o to, to ma vôbec netrápi ..." úprimne trápilo ma aj to ale nie až tak ako samotný fakt, že odchádza do Ameriky. A to práve teraz, teraz keď ho najviac potrebujem. "Tak potom ... hneváš sa kvôli tomu, že idem do Ameriky? Ale veď ... to je len mesiac, to nejako zvládneme. Budeme si telefonovať, skypovať, budeme stále v kontakte. Zbehne to raz dva a ja ti sľubujem, že sa vrátim presne o mesiac. Nebudem tam ani o deň dlhšie." Keď som na to dlhšie nereagovala Miro pokračoval v rozprávaní. "Tami, mne na tebe strašne záleží. Mám ťa veľmi rád a trápi ma keď ťa vidím takúto smutnú a neviem čo ti je, trápi ma keď ti nemôžem pomôcť. Prosím ťa povedz mi, čo sa deje. Trápi ťa to, že idem na mesiac tak ďaleko?" Pokúsila som sa zastaviť tok mojich sĺz a pozrela som sa Mirovi do očí. "V podstate áno. Trápi ma to, myslím si, že keď sa raz už do Ameriky dostaneš tak sa už späť na Slovensko nevrátiš. Ale je tu niečo čo ma trápi omnoho viac. Trápi ma, že odchádzaš práve teraz, teraz keď ťa najviac potrebujem ..." "Asi ťa trochu nerozumiem. Prečo ma práve teraz najviac potrebuješ? .. Stalo sa niečo?" "Á-á-áno" Opäť sa naplno rozplačem a nedokážem zo seba dostať ani slovo. Miro ma objíme a jemne ma hladí po chrbte "Pššt, som tu, som tu s tebou. Bude dobre, uvidíš." "Nie, nič nebude dobré ..." "Ak mi nechceš povedať, čo sa stalo nemusíš, ja ťa nebudem nútiť. Ale takto ti neviem nijako pomôcť a ja ti chcem pomôcť. Prosím povedz mi čo sa deje." Po pár sekundách som sa rozhodla, že možno bude dobre ak mu o tom poviem, on mi predsa vždy dobre poradil a vždy keď som s ním tak sa cítim v bezpečí a mám pocit, že som najšťastnejší človek na svete. Tak možno aj teraz sa mi uľaví keď mu celý ten príbeh vyrozprávam a možno mi bude aspoň trošku lepšie. "Tak dobre ..." Zhlboka som sa nadýchla a rozpovedala som mu celý príbeh čo sa stalo , keď som bola srodičmi na chate, keď ma v lese uniesli tí dvaja úchyli ...