18.časť

Ani som sa nepohla. Dokonca som na malý okamih prestala dýchať. Ako je možné, že je tu? Prečo odišiel z koncertu a nekoná sa autogramiáda? „Ali, ja ... musím ti to všetko vysvetliť.“ Povedal stojac už tesne za mnou. „Miro odíď. Prosím ťa odíď. Ja to nechcem počuť. Nechcem ťa už viac vidieť ani počuť. Prosím daj mi pokoj.“ Ešte stále som stála chrbtom k nemu a otočila som kľúčom v zámke. „Ali...“ povedal Miro prosebným tónom. Chytil ma za ruku a otočil smerom k sebe. Nadýchol sa lebo chcel niečo povedať no keď sa mi zadíval do očí z jeho úst nevyšlo už ani jedno slovko. Zrušil vzdialenosť medzi nami a pobozkal ma. Bola som taká šokovaná, že som ani nevedela ako zareagovať. Stála som nehybne akoby som bola z kameňa. Tak dlho som po tomto okamžiku túžila, no zároveň som sa toho bála. Keď sa odo mňa odtiahol nebola som schopná ani jedného slova. Neviem prečo som to spravila ale nechala som konať svoje srdce. V tej chvíli som totiž ani nemala veľmi na výber. Prisala som sa na jeho pery a užívala si jeho prítomnosť. V tej chvíli som zabudla na všetko. Všetko čo sa medzi nami stalo. Miro ma chytil za boky a pritiahol si ma bližšie k sebe. Bozkávali sme sa vášnivo a nedočkavo a nič iné sme neriešili. Keď sme sa už obaja potrebovali nadýchnuť a preto sme sa od seba na okamih vzdialili Miro zašepkal: „Prepáč...“ Nereagovala som na to, len som za chrbtom nahmatala kľučku od dverí a otvorila som ich. Cúvala som do chodby a Mira som ťahala so sebou. Keď sme už boli obaja dnu zavrela som za nami dvere, vyzuli sme sa a ponáhľali sme sa do mojej izby. Nevedela som čo robím no cítila som, že je to správne. Potrebovala som to. Aj napriek všetkému Mira milujem. Bozky boli čím ďalej tým vášnivejšie. Miro mi pomaly vyzliekal môj sveter a keď už bol na zemi chytil ma za obe ruky a potom sa zastavil. Zrazu, z ničoho nič. Prestal. Odtiahol hlavu od tej mojej. Ja som sa naňho len nechápavo pozerala, no v jeho očiach som videla len smútok, hnev, nenávisť a hlavne riadny šok. Z jeho úst sa konečne vydral na povrch slabý hlások: „Prečo?“ No do riti! V tom momente by som sa najradšej zakopala pod zem a nikdy z nej nevyšla. Úplne som na to zabudla. Úplne mi to vyfučalo z hlavy. Ako som len mohla?? Ako mu mám teraz vysvetliť, tie rezy od žiletky? „Miro .. ja ...“ Nevedela som ako začať. Slzy som už mala na krajíčku. Takto som si to nepredstavovala. Miro ma pustil. Otočil sa a kráčal k oknu. Zamyslene hľadel von na okolitý svet a neustále opakoval: „Prečo? Ako si mohla? Nechápem to. Je to kvôli mne? Kde som spravil chybu? Až tak som ti ublížil?“ A podobné veci. Ja som len nemo stála a ešte stále som nevedela čo povedať. Teraz však mám už len jednu možnosť. Vyjsť s pravdou von. Pomalým krokom som prišla k Mirovi. Objala som ho okolo pásu, trochu sa mykol, no neprotestoval. A potichu som spustila: „Miro, ja .. nikdy som sa nezmierila s tým ako si sa ku mne vtedy zachoval. A keď sme sa potom po dlhšom čase stretli,  tu v Prešove, bolo mi hrozne. Bola som na pokraji nervového zrútenia. Nevedela som čo robiť, sadla som za net a hľadala rôzne spôsoby ako sa aspoň trochu upokojiť a spamätať sa. Toto mi prišlo ako najlepšia možnosť. Nechcela som ale povedala som si, za pokus to stojí a vyskúšala som to... raz, dvakrát, trikrát ... a tak to pokračovalo. A ono mi to pomáhalo. Vždy keď sme spolu telefonovali alebo písali, alebo keď mi bolo zle .. tak som sa .. porezala. A cítila som ako sa s tou krvou odplavuje aj všetka bolesť. Akoby som už nemala žiadne problémy a bola tým najšťastnejším človekom na svete....“ Zastavila som sa aby som sa mohla nadýchnuť. Miro sa otočil tvárou ku mne. No dlho mi nedokázal pozerať do očí, ktoré mal celé lesklé, no ani jednu slzu z nich nevypustil. Preplietol svoje prsty s mojimi, sklopil zrak a hľadel na moje dorezané ruky. „Ali .. ja neviem čo povedať. Toto som vážne nechcel. Netušil som, že som ti až tak ublížil. Keby som to len vedel ... Spravil by som všetko preto aby to bolo inak. Toto si nikdy neodpustím. Bože ja som taký hlupák ... Prečo si mi to nepovedala?? Mohli sme to rozumne vyriešiť. ... Veď ty si si mohla ublížiť. Mohla si sa porezať prisilno a .. Nie. To by som neprežil. Ali .. kvôli mne sa nesmieš takto trápiť. Kvôli žiadnemu chlapovi. Chlapi sú svine. My sme už raz takí. Ali prosím odpusť mi. Ja ti to všetko vysvetlím.“ Má pravdu. Chlapi sú svine. To som vedela už dávno. Ale ja som sa doňho zamilovala! Prečo to nechce pochopiť? Alebo nevie? Chce mi to vysvetliť? A čo ak bude opäť klamať? Ako budem vedieť, že sa len znovu nezahráva s mojimi citmi? Keď som dlho neodpovedala Miro zdvihol moju ľavú ruku a zadíval sa na tú najčerstvejšiu ranu, ktorú som si spravila dnes. „Táto vyzerá nejako čerstvo. Kedy si to spravila?“ „Dnes. Chvíľu pred koncertom.“ Povedala som a túžila som po tom aby sa mi pozrel do očí. Vedela som, cítila som, že ho trápi to, že si ubližujem ale už som nechcela aby o tom rozprával. Jemne prešiel po rane, potom priložil moje zápästie k svojim perám a jemne ho pobozkal. „Toto“ povedal rázne „už nikdy nerob! Prosím! Sľúb mi, že už to nikdy nespravíš!“ nemám na výber, musím mu to sľúbiť. Nadvihnem mu bradu aby sa mi díval priamo do očí a venujem mu krásny a úprimný bozk. „Stačí to ako sľub?“