18.diel

Keď som dorozprávala celý príbeh, prišiel ďalší príval sĺz. Nechápem, kde sa vo mne všetky tie slzy berú ... Miro nič nevravel len ma k sebe tisol ešte viac a hladil ma po chrbte. Po pár minutách keď som sa ako tak upokojila,  Miro ma pohladil po líci, zadíval sa mi do očí a rozhodne povedal "Ideš so mnou!" "Čo ?" Nechápala som o čom teraz hovorí. Miro prudko vstal z postele prešiel k oknu a zadíval sa na ulicu. Po minúte uvažovania sa otočil smerom ku mne a začal vysvetlovať. "Pôjdeš so mnou do Ameriky a hotovo!" Keď videl, že mu chcem protirečiť, poračoval "Pozri, po tom čo sa stalo ťa tu nemôžem nechať samú, bez dozoru. A ja tu ostať nemôžem. Takže pôjdeš so mnou, užijeme si výlet v Amerike spolu a možno tak na to aspoň trochu zabudneš. A keď sa vrátime osobne nájdem tých dvoch hajzlov a sľubujem ti, že nezostanú nažive. ... Len .. jedno mi povedz ..." opäť si sadol na posteľ, bolo vidno ako je nahnevaný a snaží sa to predo mnou skryť no ja som ho odhalila. Aspoň vidím, že mu na mne záleží. Ale veď ja predsa nemôžem ísť s ním do Ameriky. Veď to je šialené ... "Prečo si mi to nepovedala skôr?" Čakala som túto tázku. "Jednak mi nebolo príjemné o tom rozprávať a spomínať na to a ... nechcela som ťa tým zaťažovať .." "Ach ty môj hlupáčik malý! To nie je žiadne zaťažovanie ! Pamätaj! Tvoje problémy sú aj moje problémy a spoločne ich všetky vyriešime. Rozumieš?" Zahľadela som sa mu do očí, v ktorých som uvidela pohľad, ktorý mi dodával neskutočný pocit istoty. "Ďakujem Miro."  pevne som ho objala "Ale ja s tebou nemôžem odísť." odtiahla som sa od neho "Prečo ? Povedz mi jediný rozumný argument prečo by si nemohla ísť so mnou na mesiac do Ameriky. A nevrav, že rodičia by ti nedovolili. Si už predsa dospelá a aj keď tvojich rodičov nepoznám osobne tak z tvojho rozprávania mám pocit, ,že sú dosť benevolentní. A ak by bol problém fakt len v tom, tak sa neboj, ja by som to u nich vybavil." "Nie v rodičoch by nebol problém ale .. ja tu mám školu a prácu. Ja nemôžem len tak zajtra odísť." "V škole si môžeš na mesiac prerušiť štúdium a nemáš tu prácu ale brigádu. Z tej môžeš rovno odísť a Blava je veľká, keď sa vrátiš určite tu niečo zoženieš a stavím sa, že aj niečo lepšie." "Tak ... ja nad tým pouvažujem." "Máš 5 minút." Úprimne povedané, ísť do Ameriky bol taký môj tajný sen už dosť dlho a teraz ked mi to Miro navrhol ma to aj dosť začalo lákať,  ale neviem, či to je rozumné. Či je rozumné utiecť od problémov a veriť, že sa to vyrieši samé. Povedala som to aj Mirovi a ten mal na to samozrejme zas logický argument "Ale ty neutekáš pred problémami. Ty ich len nebudeš riešiť na mieste činu. Ideme tam spolu a ja ti pomôžem. Uvidíš, dobre to dopadne. Ver mi." Ešte na chvíľu som sa zamyslela, všetko som si to urovnala v hlave,  no nakoniec som povedala "Tak dobre. Idem sa pobaliť." Načo sa na Mirovej tvári objavil kúzelný úsmev, ktorý na ňom tak zbožňujem  ....