2.časť
2.časť
„.... Čo keby sme si šli niekam sadnúť, zoznámiť sa, porozprávať sa a zabaviť sa?“ navrhol Miro. ´Hmmm, to nie je zlý nápad´ pomyslím si. Najprv pozriem na Zuzku, tá hneď súhlasí a potom sa otočím k Janke. Vyzerá akoby nad tým dosť premýšľala, no nakoniec kývne hlavou na súhlas. „No tak my by sme šli rady. Aj tak nám bus ide až o dve a pol hodiny a dovtedy nemáme čo robiť,“ odpovedala som za nás tri a čakala som čo bude nasledovať. „Super. Takže my ešte odnesieme veci a o polhodinku sa stretneme v Madride. Viete kde to je, nie?“ povedal Miro s úsmevom na tvári a spýtavo sa na mňa zahľadel. V prvom rade mi napadlo, že Madrid je predsa mesto v Španielsku, no potom došlo, že to asi bude nejaký klub tu v Košiciach. Lenže ja Košice veľmi dobre nepoznám. Skôr ako som stačila odpovedať Janka sa chopila slova: „ Ja viem kde to je. Je to na Vrátnej, že?“ So Zuzkou sme sa na seba len začudovane pozreli ´Odkiaľ to len môže vedieť?´ „ Áno, na Vrátnej. Tak o polhoďku,“ povedal a aj s ostatnými chalanmi nastúpil do auta a odišli. „ to z kadiaľ vieš kde je Madrid?“ spýtala som sa Janky, pretože som vôbec netušila že ona také niečo pozná. My tri si totiž hovoríme všetko. Úplne všetko. Nemáme pred sebou žiadne tajomstvá. Ale ešte nikdy som nepočula, že by bola v nejakom košickom bare s názvom Madrid. „ Nooo ... raz veľmi dávno som tu bola s jednou kamoškou,“ Znelo to trochu neisto ale radšej som to už ďalej neriešila. „Tak poďme teda!“ zavelila som a vybrali sme sa do Madridu. Janka nás viedla, ,keďže my sme tam ešte nikdy neboli. Nie je to ďaleko z námestia. Došli sme tam asi za takých 15 minút. Sadli sme si a na začiatok sme si objednali zlatú tequillu. Môj obľúbený alkohol. O chvíľočku už dorazili chalani. A potom sa začala zábava. Bolo to skvelé. Najprv sme len kecali a popíjali. Romi a Jaro si dali s nami tequillu a ostatní pili pivo. Títo chalani sú fakt super partia. S nimi sa človek nudiť nemôže. Napríklad s Romanom som sa asi 20 minút hádali o množstve škorice, ktorú si treba na ruku nasypať a potom olízať, predtým ako sa tequilla vypije. Viem, že to je hlúposť ale to už sme boli v dobrej nálade. Všetci sme sa dobre bavili. Ani som si neuvedomila, že Miro sedí tesne vedľa mňa a ruku má zľahka položenú na mojom stehne. Čím viac alkoholu sme v sebe mali, tým väčšia bola sranda ale samozrejme, že sme pili s mierou. Ako sa vraví- len tak do nálady. „Poď si zatancovať,“ navrhol mi Miro. ´Prečo nie? Veď ide dobrá hudba, taká pomalá, zopár párov už tancuje, je dobrá atmosféra, tak prečo nie?´ Len som sa naňho usmiala a postavila som sa. Nejako sme prekľučkovali pomedzi ľudí, postavili sme sa na kraj parketu a začali sme tancovať v tesnom objatí. Bolo to krásne. Vtedy som vôbec nevnímala okolitý svet. Vnímala som len Mira a jeho skvelú vôňu. Ešte dobre, že mám topánky na opätkoch, aspoň nie som oveľa nižšia od Mira. Mirove ruky pomaly ale nežne prechádzajú z môjho pásu na môj zadok. Pripomína mi to tancovanie v táboroch, keď nám na večernej diskotéke púšťali slaďáky a chlapci dievčatám chytali furt zadky. Vtedy mi to prekážalo keďže som mala možno 10-11 rokov, no teraz mi to vôbec nevadí. Takto v tesnosti sme spolu pretancovali asi tri pesničky a potom sme sa vrátili k ostatným. Vtedy som si na niečo spomenula. Rýchlo som z kabelky vybrala mobil a pozrela som na čas. „ No do riti!“ „ Čo sa stalo?“ zareagoval ako prvý Miro. „ Posledný bus nám ušiel pred tromi minútami. Čo teraz?“ „ Ja pôjdem k babke. Býva tu neďaleko. A ráno pôjdem domov,“ povedala Zuzka. „ Mne tu blízko býva jedna kamarátka. Snáď mi dovolí u nej prespať,“ ozvala sa Janka. „ A Jani nemohla by som ísť s tebou?“ „No vieš,... Tá kamoška má strašne prísnych rodičov a oni nemajú radi keď sú u nich cudzí ľudia na noc. Modlím sa aby tam vôbec mne dovolili prespať. Prepáč.“ „ A čo ty Zuzi?“ Nemohla by som ísť s tebou u tvojej babke?“ Zuzka je moja posledná nádej. „ No ... ja ... veľmi rada by som ti pomohla ale moja babka má veľmi malinký byt. Aj ja budem musieť späť na gauči. Prepáč.“ „ Nevadí. No .. tak ja .. pôjdem asi do nejakého lacného hotela,“ „ Ani náhodou!“ nečakane sa zapojil do debaty Miro. „ Ale ja nemám kam ísť. Nikoho tu nepoznám a na drahý hotel alebo na taxík do Prešova nemám,“ povedala som so smútkom v hlase. No Miro aj na toto vedel pohotovo, bez rozmýšľania zareagovať: „Veď môžeš prespať u mňa,“ „Čo ???“ neverím vlastným ušiam. Chalan, ktorého poznám ledva tri hodiny mi práve navrhol aby som uňho prespala. Nie! To nie je normálne. „Ďakujem Miro, ale to predsa nemôžem prijať. Veď sa poznáme len pár hodín, tak ako by som mohla u teba prespať?!“ ....