2.diel

Keď vojdem dnu dostanem sa do obrovskej haly, kde je mnoho ľudí zjavne dosť ponáhľajúcich sa a rýchlo kráčajú z jednej chodby do druhej. Prídem k recepcii, k pultu za, ktorým stojí chalan, dosť mladý,  predpokladám, že nemá viac ako 25, má dlhšie hnedé vlasy a milý úsmev na tvári. Prídem k nemu a hneď sa mi prihovorí. "Dobrý deň slečna. Ako vám môžem pomôcť?" "Ehm .. Ja tu mám zarezervovanú jednu izbu na celý školský rok. Pred chvíľou som dorazila z Košíc." "A vaše meno?" "Veronika Ondrejčáková. A .. môžete mi tykať." povedala som s úsmevom na tvári. Nemám rada keď mi ľudia vykajú a ešte k tomu keď sú to ľudia len o pár rokov starší ako ja. "Tak v tom prípade ja som Igor." povedal a podal mi ruku. "Tak a teraz ťa nájdem v tomto zozname ... á tu to je. Veronika Ondrejčáková, z Košíc, izba číslo 25. Je to na druhom poschodí. Tu naľavo sú schody. A napravo je výťah. Na izbe budeš mať ešte dve spolubývajúce, obe prišli chvíľku pred vami, teda pred tebou." povedal a sám nad sebou sa zasmial. Bolo to zlaté. "Nech sa páči tu je kľúč." keď som sa chystala na odchod ešte ma zastavil. "Ešte mám pre teba niekoľko informácií. Vstup do internátov sa zatvára vždy o polnoci a otvára sa o piatej ráno. Jedáleň je na konci tejto dlhej chodby a tam sú dvere,  ktoré vedú na dvor, kde je ihrisko, tenisové kurty a park. No ... myslím, že to je všetko. Tak prajem ti krásny zvyšok dňa." "Ďakujem, aj tebe. Ahoj." "Ahoj" ozdravil sa a to som už odchádzala smerom k výťahom. Mala som šťastie lebo jeden práve prišiel dole a vyšla z neho partia chalanov. Nastúpila som dnu a stlačila som dvojku, dvere sa zatvorili a výťah sa pohol. O chvíľku som už kráčala po dlhej chodbe a hľadala som izbu s číslom 25. Keď som ju našla vošla som dnu, kde už na posteli sedeli dve dievčatá a o niečom vášnivo diskutovali. Keď som však vstúpila dnu a zabuchla za sebou dvere, stíchli a pozreli sa na mňa. Jedna mala dlhé blond vlasy, dokonalo vyžehlené, mala len jemné líčenie a pôsobila celkom priateľsky. "Ja som Andrea, ty budeš Veronika predpokladám." povedala tá blondýna, vstala z postele a podala mi ruku na znak zoznámenia. "Áno ja som Veronika." ale odkiaľ to len ona mohla vedieť? Asi jej to povedal ten chalan na recepcii. "A toto je Lenka." ukázala na dievčinu s čiernymi vlasmi rozhádzanými na všetky strany tak, že ani do očí jej poriadne nebolo vidno. Mierne sa usmiala a zakývala na pozdrav. Ona asi nebude veľmi výrečná. Pomyslela som si. "Sme kamarátky už odmalička, prišli sme z Trebišova. Ty si odkiaľ?" "Z Košíc. Už máte rozdelené postele?" "Ešte nie. Povedali sme si, že počkáme na teba aby to bolo férové." "Jeej, ste zlaté. Mne je to vlastne aj dosť jedno kde budem spať. Mne na tom veľmi nezáleží, teda ak to nebude na zemi.." "Tak teda ja si beriem posteľ pri okne." povedala a hneď na ňu skočila. Pozrela som sa na Lenku, no tá len nemo sedela na druhej posteli. Tak som teda rozhodla ja. "Tak ak ti to nevadí, ja si vezmem túto a ty si nechaj, tú na ktorej sedíš. Môže byť?" "Áno, v pohode." Takže nemá nie je, konečne som zistila, že vie aj hovoriť. Veď ona sa rozprozpráva, len je asi trošku hanblivá. Potom sme si ešte rozdelili skrine a stoly a začali sme sa vybaľovať. Počas toho sme sa aj dobre porozprávali a zároveň sme sa aj spoznali. Keď som si konečne po hodine vybaľovania sadla od vyčerpania na posteľ, zhrozila som sa pretože som zistila, že je už za polhodinu sedem hodín. A to som ešte chcela zavolať mojej najlepšej kamarátke Barbore a porozprávať jej o mojom prvom dni v Nitre. No nič. Asi to nechám na zajtra. Rýchlo som sa teda šla prezliecť, vybrala som si čiernu minisukňu, chcela som využiť teplý začiatok školského roku, lebo v telke hlásili, že od budúceho týždňa sa už má ochladiť. Po dlhom rozhodovaní som zvolila moje obľúbené fialové tričko s čiernym nápisom: Sex drugs and rock´n´roll, rýchlo som sa ešte premaľovala, rozčesala som si vlasy,  ešte som cez seba prehodila budnu,  schmatla kabelku do ruky a už som chcela otvoriť dvere izby, keď v tom sa otvorili oni  a dnu vbehol Tomáš. "Tomáš?" nebola som schopná ani zvriesknuť od toho prekvapenia. Keď som sa spamätala všetok hnev sa dostavil a začala som po ňom vrieskať ako pri našom poslednom rozhovore. "Čo ty tu robíš ? Ako .. ako si ma vôbec našiel? Vravela som ti, že ma máš nechať na pokoji. Nerozumel si tomu?" ....