3.diel

"Čo ty tu robíš ? Ako .. ako si ma vôbec našiel? Vravela som ti, že ma máš nechať na pokoji. Nerozumel si tomu?" "Si si myslela, že keď odídeš na výšku preč z Košíc tak, že sa tým všetko vyrieši ?  Myslela si si, že si ťa nenájdem ? Tak to si na omyle ! Slovensko je príliš malé na to aby si sa predomnou ukryla. A .. kam to ideš takto vystrojená? Už si si našla nejakého hajzla? Kto to je ? Vrav ! Nech mu jasne vysvetlím, že ty patríš mne !" mala som čo robiť aby som sa nerozplakala. Konečne som sa cítila tak slobodná, myslela som si, že už mám pokoj a všetky problémy sú už za mnou. Prečo ? Prečo sa to zase začína odznova? "Prosím ťa Tomáš daj mi pokoj! Jasne som ti vysvetlila, že už ťa nemilujem a medzi nami je koniec. Koniec !!! Rozumel si ?" "Nevrieskaj na mňa !" povedal, pristúpil bližšie ku mne a silno ma chytil za zápästie. "Au" sykla som od bolesti. "Toto mám za to všetko čo som pre teba spravil? Takto sa mi odvďačuješ ? Milé od teba. Zapamätaj si raz a navždy ! Ty si moja! Len a len moja !" "Tomi prosím, pusti ma." "Ja si budem robiť čo chcem ! Takže teraz si pekne krásne zbal veci a ideme domov!" "Ale ja tu mám školu. Nemôžem len tak odídsť." "Nepočula si čo som povedal?" Zvrieskol "Ideme domov a hotovo ! Toto nie je jediná vysoká škola na Slovensku." "Čo to tu je za hluk?" Vbehla do izby Andrea a hneď za ňou Lenka. "A vy tu čo robíte ?" spýtal sa Tomáš. Andrea sa vôbec nezľakla ani nič podobné a sebavedomo povedala: "My tu bývame! Narozdiel od teba! Takže okamžite vypadni! Nemáš tu čo robiť! Inak zavolám ochranku!" "S tebou som ešte neskončil." povedal Tomáš a konečne ma pustil. Potom vyšiel z izby a zabuchol za sebou dvere. Nevládala som sa ani pohnúť .. ani sa nadýchnuť, chcela som utekať preč, ďaleko, ďaleko preč, od všetkých, chcela som plakať a kričať .. nechcela som žiť. No nevládala som. Nemo som si sadla na zem ku stene hlavu som si dala do dlaní a začala som plakať. Bolo mi jedno, že tam je Andrea a Lenka. Mala som ich úplne na háku. Len som plakala a plakala. "Veronika, čo sa stalo? Kto to bol? A čo tu chcel? ... Veronika počuješ ma? Prosím povedz čo sa stalo. Ako ti môžeme pomôcť?" počula som hlas Andrei, ktorá ma hladila po vlasoch, no mala som pocit akoby bola odo mňa vzdialená stovky kilometrov. Nakoniec som sa predsalen prinútila povedať jej pravdu. Je ku mne taká milá. Zaslúži si to vedieť. "To ..  bol .. Tomáš. Môj .. bývalý priateľ." hovorila som pomedzi vzlyky. "Ja .. keď som chodila do druhého ročníka na strednú .. dostala som sa do dosť zlej partie a .. začala som .. brať drogy. Bola som na tom veľmi zle. .. Potom som stretla Tomáša a len vďaka nemu som sa z toho dostala. ... Som mu za to strašne vďačná. .. No po pár mesiacoch nášho vzťahu sa všetko zmenilo. .. On .. on .. proste ... začal sa ku mne správať ako keby som bola jeho majetok. Vkuse som musela byť s ním ak som nebola v škole ... nemohla som sa stretávať s mojimi kamoškami .. musel vedieť o každom mojom kroku a musela som robiť všetko čo si zažiadal. Po roku ma to prestalo baviť tak som sa s ním chcela rozísť ale on mi to nedovolil. Snažila som sa ako som len vedela ... no .. proti nemu som nemala žiadnu šancu. Tak som si vybrala výšku mimo Košíc aj keď jemu som povedala, že ostávam v Košiciach a odišla som. No .. teraz .. neviem ako ale našiel si ma. A núti ma vrátiť sa späť do Košíc." keď som dorozprávala opäť som sa rozplakala a Andrea ma objala a vravela mi. " Pšššt teplač,  to bude dobré. My ti pomôžeme. Všetko bude v poriadku. Neboj." bola som rada, že sa ku mne správa takto milo,  no vedela som, že to sa nestane. Vedela som, že Tomáš dosiahne čo chce. Ako vždy. Ked som doplakala uvedomila som si, že dnes som sa mala stretnúť s Paťom. "Doriti!" zanadávala som. "Čo sa stalo?" pýta sa Andrea. "Koľko je hodín?" "Sedem. Prečo?" "Sakra! Dnes som sa mala stretnúť s jedným chalanom, ktorého som dnes stretla. Ale teraz nemám na to vôbec silu. Prosím vás nemôžete jedna z vás ísť dole a povedať mu, že sa mu ospravedlňujem ale necítim sa dobre?" Andrea sa zapremýšľala a Lenka šla zatiaľ k oknu. "Taký vysoký s hnedými krátkymi vlasmi?" pýta sa ma. "Áno. Už je tu?"  ignorovala moju otázku a vravela si svoje "Ale veď je celkom pekný, podľa mňa by si s ním mala ísť." Andrea rýchlo pribehla k oknu a potom povedala "Lenka má pravdu. Žiadne vyhováranie! Ideš a hotovo! Trošku ti rýchlo upravím mejkap a potom pôjdeš hneď dole." vedela som, že nemá význam hádať sa s ňou. "No tak fajn." Ani som sa nenazdala a Andrea ma nalíčila nanovo. "Tak! A nahoď úsmev a môžeš ísť. Pekný večer. Potom nám všetko porozprávaš!" "Oukej. Tak sa majte pekne." Vyšla som z dverí, rýchlo som zbehla po schodoch, na recepcii som sa pozdravila Igorovi a to som už otvárala dvere, za ktorými ma čakal Paťo.