4.časť

 4.časť

Pravdu povediac nechcela som s ním byť v takom malom priestore ako je výťah sama. Ale to mu nemôžem povedať. „Vieš Miro... ja ... mám klaustrofóbiu,“ to bola prvá vec, ktorá mi napadla. „ Pôjdem radšej po schodoch,“ a chcela som vyraziť. „ Lenže ja bývam až na piatom,“ „No a?“ „Pozri! V žiadnom prípade nedovolím aby si šla pešo. Veď máš vysoké opätky a päť tequill v sebe,“ na to som už aj zabudla. ´No do riti. Čo teraz?´ „Tak sa vyzujem,“ „Ja mám lepší nápad,“ povedal a jeho úsmev neveštil nič dobré. Prišiel ku mne. Na sekundu som si pomyslela, že ma chce pobozkať no mýlila som sa. Chytil ma do náručia a vybral sa smerom hore. Vtedy som spustila hlasitý smiech a takmer krikom som vravela: „Miro! Čo to robíš? Veď ma pusti!“ „ Pšt! Zobudíš susedov,“ Radšej som neprotestovala lebo som vedela, že nemám šancu a nakoniec to bolo fajn, že ma odniesol, lebo fakt netuším ako by som sa na to piate poschodie vyštverala. Čudujem sa, že to zvládol on. Zrejme chodí často do posilňovne. Keď sme boli pri dverách s ceduľkou rodina Šmajdova, zastal, opatrne ma postavil na zem, ja som sa trošku zatackala a Miro sa tomu zasmial. „To bude tým alkoholom,“ zašepkala som. „Je mi to jasné.“ Odvetil so smiechom. Chvíľu mu trvalo kým trafil kľúčom do kľúčovej dierky, keďže bola tma, no len čo sa mu to podarilo, otočil kľúčom a dvere sa otvorili. „ No tak poď ďalej. Bordel si nevšímaj. Nestihol som popratať,“ „V pohode,“ odvetila som stručne a vošla som do bytu. ´Fíha. Aká veľká chodba. A aká je pekná.´ Otočila som sa ku dverám, potichu som ich zatvorila. Potom som si chodbu detailne obzerala. „Čo robíš tak dlho v tej chodbe? Čo si zaspala?“ kričal Miro asi z obývačky. „Už idem. Len sa ešte vyzujem,“ zakričala som a začala som sa vyzúvať. ´Ách to je úľava.´ Celý deň stáť na týchto podpätkoch nie je nič príjemné. Keď som sa vyzula, chcela som ísť do obývačky, no nevedela som, ktoré dvere tam vedú. Tak som vyskúšala prvé dvere napravo. Aké mám šťastie. Trafila som sa. Miro stál pri skrinke a prehrabával sa v cédečkách. Keď ma zbadal, ukázal smerom na gauč aby som si sadla a ja som tak aj urobila. „Pustím nejakú hudbu. Nevadí?“ „Nie, v pohode. Ja budem len rada,“ „A máš nejaké špeciálne želanie čo by to malo byť?“  „Mne je to jedno. Vyber niečo, čo sa tebe páči,“ „Oukej, ako chceš,“ povedal a prestal sa prehrabávať. V ruke už držal vybrané CD a vložil ho do CD prehrávača. Pustil ho a hlasitosť nastavil len takú slabú aby to veľmi nevrieskalo. Veď nechceme predsa zobudiť susedov. Nevedela som prísť na to, kto to spieva, ale bolo to veľmi pekné. Také pomalé a romantické. „Dáš si niečo na pitie?“ prerušil moje myšlienky Miro. „Mhm,“ súhlasila som, lebo som už mala dosť sucho v ústach. Miro vyšiel z izby a išiel do kuchyne. Aspoň predpokladám. Rozhliadla som sa okolo seba. Až teraz som si uvedomila ako je tu príjemne. Očakávala som, že to tu bude ako v tých časopisoch o domoch, kde je všetko také dokonalé. Všetko vyrobené presne na mieru. bez jedinej malej chybičky. Všetko je tam také symetrické a presné. Ale mýlila som sa. Je to tu veľmi útulné. Nie je tu dokonalý poriadok, samozrejme, že tu nie je ani bordel. Je tu tak príjemne. Má to tu svoje čaro. Z rozmýšľania ma opäť preruší Miro, keď z kuchyne zakričal: „Alkoholu už bolo dnes asi dosť. Tak čo si dáš?“ „Hocičo. Môže byť aj minerálka,“ „A chceš aj s citrónom?“ „Môže byť,“ o chvíľu bol Miro pri mne. Na stôl položil minerálku, dva poháre a rozkrojený citrón. Z jednej zo skríň vybral misku a z druhej arašidy. Arašidy nasypal do misky a položil ju na stôl. Do pohárov nalial minerálku a popri tom ako do nich kvapkal citrón vravel: „Šiel by som kúpiť niečo sladké, lenže všetko je už zatvorené,“ „Nevadí. Mne stačíš aj ty,“ no kým som si stihla uvedomiť čo za hlúposť som to vypustila z úst Miro ma už držal v objatí a venoval mi krásny bozk. Bolo vidno, že najradšej by v tom pokračoval, no ja som sa odtiahla. „Čo je?“ spýtal sa šokovane. „No myslím, že najprv by sme sa mali aspoň trošku spoznať,“ „Jasné. Máš absolútnu pravdu,“ povedal a sadol si na gauč. Ja som si sadla tesne vedľa neho a ... a kecali sme, kecali, kecali a kecali a smiali sme sa, zabávali, hádzali sme si arašidy do úst a vystrájali sme všelijaké iné blbosti. Bolo mi fajn. Bolo mi s Mirom fajn. Je to skvelý človek. Dozvedela som sa o ňom veľa vecí a aj on o mne. Rozprávali sme sa viac ako dve hodiny. Bolo mi s ním príjemne. Veľmi príjemne. „ Poď bližšie, chcem ti niečo pošepkať,“ povedal a ja som sa bez váhania naklonila k nemu. „Už môžem?“ šepol mi do ucha. „Čo či môžeš?“ opýtala som sa i keď som veľmi dobre vedela čo sa za tým skrýva. „Toto,“ šepol, opatrne ma pobozkal a spýtavo sa na mňa pozrel. Nerozmýšľala som a bozk som mu opätovala. A potom sme sa bozkávali. Vášnivo bozkávali. Bolo to prekrásne. O chvíľu som ležala na Mirovi, ktorý mi veľmi pomaličky začal vyzliekať tričko. Netrvalo veľmi dlho a tričko sa mu podarilo vyzliecť. Potom začal bojovať s gombíkom na mojich rifliach, no to som sa už odtiahla. Nebolo to ľahké keďže Miro ma držal v pevnom objatí. „Miro dosť! Prestaň!“ „Čo je zas? Znovu som spravil niečo zle?“ povedal a zdalo sa mi, že už je trochu nahnevaný. Ale ja som TO ešte nechcela. „Ale nie. Všetko je super. Ja len, no ... ideš na mňa strašne rýchlo a ... som unavená. Idem radšej do sprchy a potom spať,“ samozrejme, že som nezabudla zdôrazniť slovo spať. Miro vyzeral trošku smutne, no neprotestoval. Vedel, že by to aj tak nemalo zmysel.