9.časť

  9.časť

To však už Miro stojí a je skoro oblečený. „Idem dorobiť tie raňajky,“ povie chladne keď už má na sebe tričko a trenky a odíde z izby bez toho aby sa na mňa čo i len pozrel. Nechápem to. Čo to má akože znamenať? Ešte chvíľku som len tak ležala na posteli a premýšľala som o Mirovi. Po chvíli som vstala a obliekla si spodné prádlo. Ustlala som posteľ a to ma už Miro volal na raňajky. Bola som už dosť hladná, takže som si ani neuvedomila, že mám na sebe len spodné prádlo. Otvorila som dvere, vyšla som z izby a v jedálni na stole som zbadala dva taniere, hrnčeky a jeden veľký tanier v strede s chlebíčkami. No vyzerali tak .. zvláštne. Nie tak obyčajne. Sadla som si k Mirovi. Vzala som jeden chlebík do ruky a začala som skúmať čo na ňom je. Vyzeralo to ako nejaká nátierka, na nej boli rôzne druhy zeleniny, bolo to posypané nastrúhaným syrom a ešte nejakým korením. Nikdy som také niečo ešte nevidela. Chutilo to vynikajúco. Tá chuť sa ani nedala opísať. Bolo to také čerstvé, osviežujúce a príjemne sladké, jedným slovom by som to zhodnotila ako také niečo exotické. Potom som si dala ešte jeden a zapila som to kávou. Miro už tiež dojedol. „Ďakujem. Bolo to úžasné,“ „Nemáš zač,“ odvetil, no tváril sa tak neprítomne. Postavil sa, začal zbierať špinavý riad zo stola a ukladať ho do drezu. No vtedy som si spomenula ešte na niečo ... „Miro?“ ozvala som sa od stola. „Áno?“ odpovedal no ani sa na mňa nepozrel, len ďalej ukladal riad do drezu. „No ... chcela som sa ťa opýtať, už skôr, že ... čo bude teraz?“ vykoktala som nakoniec zo seba. „Ako to myslíš?“ „No, že ako to bude teraz s nami dvoma?“ Miro sa na chvíľku zamyslel a potom sa na mňa dosť prekvapene pozrel a povedal: „No nijako.... Ja som si myslel, že vieš, že to bol iba taký krátky románik. Proste sme to tak obaja cítili a spravili sme to. Ja som sa ťa v noci jasne pýtal, že všakže to nebude znamenať, že spolu chodíme a ty si povedala, že nebude.... Dúfam, že si nečakala inú odpoveď a že ostaneme kamaráti, lebo si strašne zlatá baba a dobre sa s tebou rozpráva,“. Hneď ako dohovoril, rozbehla som sa do kúpeľne, zabuchla som dvere a ani som sa nesnažila zapnúť svetlo, len som sa oprela o stenu a pomaly som sa zosunula na zem. Konečne som už nemusela zadržiavať slzy, ktoré sa mi v očiach hromaždili počas Mirovej odpovede, a rozplakala som sa. ´Čo som si vlastne myslela? Bože, ja som ale naivná krava! Veď Miro je celebrita, ktorá stále niekde cestuje a nemá na vzťahy čas, preto má len takéto krátke a vášnivé romániky. Ako som si len mohla myslieť, že medzi nami je niečo viac?´ No to už moje myšlienky preruší klopanie a Mirov hlas: „Ali? Si v poriadku? Ty sa hneváš? Otvor mi! Prosím!“ Či sa hnevám? Áno! Ale nie naňho. Hnevám sa na seba, strašne sa hnevám. Pozrela som pred seba a bolo tam obrovské zrkadlo. Aj keď je tma vidím aké mám lesklé oči. Slzami som celá premočená. Stekajú mi po lícach a nikoho to netrápi. ´Bože! Komu som to bola v noci vlastne zapredaná? Cítim sa akoby som ním bolo oklamaná!´ opakujem si v hlave dookola. „Ali, no tak mi otvor predsa!“ pomaly sa postavím, odomknem dvere a opäť si sadnem na zem a neprestávam plakať. O chvíľu sa dvere pomaly otvoria a stojí v nich Miro. Nedokážem sa naňho pozerať. Sadne si vedľa mňa a spustí: „Ali prepáč mi to. Ja som vôbec netušil, že budeš reagovať takto. Prosím neplač,“ povedal keď videl potoky sĺz tiecť po mojej tvári a utrel mi ich rukou. On má také úžasné prsty. Ten jeho dotyk je taký nežný a taký dokonalý. Prečo mi to spravil? „Ja som si vážne myslel, že sme si to predtým ujasnili. Keby som vedel, že budeš reagovať takto, tak by som to nikdy nespravil,“ Bože, on je taký zlatý. Ešte aj keď chcem tak sa naňho nedokážem hnevať. To je hrozné. Ale musím uznať, že je pravda, že sa ma v noci pýtal, či to bude znamenať, že spolu chodíme a ja som povedala nie. Ale to bola iná situácia. Vtedy mi bolo všetko jedno. V tom momente som takmer nič nevnímala. Ale keď si spomeniem ako sme sa rozprávali predtým v obývačke, ako ma niesol po schodoch, ako sme tancovali.... Poznám sa s ním necelých 24 hodín a už mi prirástol k srdcu. Nechcem ho stratiť. Keď už nič iné tak chcem s ním ostať aspoň kamarátka. Slzy mi pomaly prestávajú tiecť. Pozriem na Mira a pokúsim sa o úsmev. „No vidíš. Takto to je už lepšie,“ Miro sa tiež usmial a dodal: „Teraz sa osprchuj, daj do poriadku, kľudne si požičaj čo potrebuješ. Ja ti idem po oblečenie a potom ťa odnesiem autom domov. Musím si v Prešove dohodnúť nejaké veci ohľadom jedného koncertu. Mal som tam dnes volať ale radšej tam pôjdem osobne. Po ceste sa môžeme ešte zastaviť na obed a pokecať, ak budeš chcieť,“ povie a postaví sa. Ja vstanem tiež a po chvíľke uvažovania zo mňa vyjde: „Tak dobre. Idem ja teda do sprchy a budem rada ak ma zvezieš domov, samozrejme ak ti to nerobí problém,“ „Nie, v pohode. Veď ti vravím, že si tam potrebujem niečo vybaviť, čiže v pohodičke,“ usmeje sa a otvára dvere. Keď odíde uvedomím si, že tu stojím v tme, tak rýchlo rozsvietim. Nájdem štipec, dám si ho do vlasov a kým čakám na Mira, ktorý mi má doniesť oblečenie, uvažujem o celej situácii. Premietam si v hlave všetko čo sa odvčera stalo. Príde mi to ako sen. Alebo nočná mora? Neviem. Na jednej strane som spoznala úžasného chalana, s ktorým som prežila prekrásnu noc. No na druhej strane, ten chalan ma berie len ako kamarátku a tú noc považuje iba za taký nečakaný úlet pod vplyvom alkoholu, ktorý asi zažíva často. Ja to nezvládnem! Nezvládnem naňho nemyslieť 24 hodín denne. Nedokážem sa s ním stretnúť a rozprávať bez toho aby som ho mohla pobozkať alebo pohladiť po tvári. Proste to nejde! Ale musím sa o to pokúsiť. Aspoň kvôli nemu. Z mojich myšlienok ma vytrhne Miro, ktorý najprv zaklope, potom vojde a nakoniec mi podá moje oblečenie do ruky. Usmeje sa na mňa, vyjde z kúpeľne a zatvorí za sebou dvere. Oblečenie si položím na skrinku, vyzlečiem si aj spodné prádlo a vojdem do sprchy. Pomaly na mňa stekajú prúdy horúcej vody. Keď som dostatočne čistá zastavím vodu, schmatnem uterák, usuším sa a oblečiem sa do môjho oblečenia. Potom nájdem v skrinke nad umývadlom nejaký mejkap, ceruzku na oči aj špirálu. Keď si dávam mejkap na tvár a krk, môj pohľad sa v zrkadle zastaví na cucfleku, ktorý mi pred chvíľou spravil Miro. Opäť premýšľam nad všetkým čo sme spolu zažili za tú krátku dobu čo sa poznáme. Rýchlo sa domaľujem, ešte si prečešem vlasy a vychádzam von z kúpeľne. Miro už stojí v chodbe pripravený na odchod. Premeria si ma od hlavy po päty a usmeje sa na mňa. No ten úsmev je vytvorený nasilu. Vidno to na ňom. Ja mu úsmev opätujem, no tiež nie je príliš úprimný. „Tak môžeme vyraziť?“ opýta sa Miro a ide ku dverám. „Jasné,“ obujem sa, dám si bundu, schmatnem kabelku a spolu s Mirom vychádzam z bytu. Miro zamkne a potom ideme spoločne dolu po schodoch, vyjdeme z bloku a mierime ku krásnemu čiernemu audi. Odkedy sme vyšli z bytu, ani jeden z nás neprehovoril ani slovo. Ale ja viem, že obidvaja premýšľame o tom istom. O nás a našom zážitku na, ktorý určite tak skoro nezabudneme. Teda, neviem ako Miro, ale ja určite nie. Miro má takýchto románikov isto veľa, takže on už o týždeň ani nebude vedieť, že vôbec existujem. Pri týchto myšlienkach sa musím veľmi premáhať aby sa mi slzy nezačali valiť z očí. Nastupujeme do auta a pomaly opúšťame parkovisko pred Mirovým blokom.